Publikácie
Putovanie v stredoveku II.
„Od antiky boli na cestách milióny pútnikov. Mnohí sa vydávali na cestu niekoľkokrát do roka, niektorí boli dokonca nejeden raz aj v tak vzdialených končinách, ako je Jeruzalem, Rím alebo Santiago de Compostella . Na to, koľko ich bolo, hovorili pútnici pomerne málokedy o tom, aké skúsenosti cestou nadobudli. Súvisí to s malým záujmom o výpovedi k vlastnej osobe, okrem toho patria rozmanité obtiaže k veciam tak samozrejmým, že nestoja ani za reč. Nie sme na tom podobne ? Ani ten kto si starostlivo píše denník, nebude chcieť ďalším generáciám odkazovať, koľkokrát uviazol v dopravnej zápche“.
Nebezpečenstvo číhalo všade, kde pútnici stretávali ľudí rôzneho pôvodu, na križovatkách ciest, na peších chodníkoch v lesoch, na trhoch, v prístavoch a na palubách lodí. Možné, hoci nechcené konflikty sa rodili z odlišnosti peňažnej meny, mier a váh, ľašie riziká zase vychádzali z iného jazyka, správania sa a zvykov obyvateľov cudzích krajín, ktorými pútnik prechádzal. Pútnici sa však mohli tešiť z mieru, ktorý panoval na určitých miestach. Patril k nemu okrsok kostola a priľahlý cintorín, trh a súdny dvor, mesto a hrad, hostinec, či kováčska vyhňa – tu sa všeobecne nesmela tasiť zbraň, čím už nebol neozbrojený pútnik voči ostatným znevýhodnený. Chránené boli aj verejné trasy na pevnine i vode, deklarované ako kráľovské cesty a kto sa tu dopustil zločinu prehrešil sa voči majestátu samotného panovníka. V 12. storočí sa v rámci spolupráce svetskej a cirkevnej moci na presadení božieho mieru pax Dei ocitli pod zvláštnou ochranou tie skupiny obyvateľstva, ktoré sa nemohli brániť. Boli napríklad odstránené stavovské rozdiely v aplikácii práva: olúpenie, či vražda pútnika, únos, či znásilnenie boli bez ohľadu na spoločenské postavenie páchateľa posúdené ako hrdelný trest navyše vykonaný odstrašujúcim a mimoriadne bolestivým spôsobom. Z tohto hľadiska je teda pochopiteľný výrok Henryho Gillesa, ktorý stredoveké pútnické právo označil za „jeden z prameňov práva medzinárodného“.
Na cestu sa vyrážalo spravidla na jar, za slnečného počasia, sotva prestali byť citeľné posledné záchvevy zimy. Od marca do septembra sa obtiaže s ubytovaním a stravovaním ľahšie prekonávali, navyše sa pod šírym nebom pohybovalo za svojimi pracovnými povinnosťami veľké množstvo ľudí, takže nebolo problémom pripojiť sa k iným cestujúcim a zaistiť si tak družnú spoločnosť a čiastočnú ochranu. Pri ceste trvajúcej dlhé mesiace, či zahŕňajúcej rôzne klimatické pásma sa nebolo sezónnym rozmarom počasia samozrejme vyhnúť, ale plánovala sa tak, aby kritické úseky – napríklad prechod cez horské apeninské, či alpské priesmyky – pútnik prekonal v čase, kedy to nebolo príliš obtiažne.
Hory pritom predstavovali naozajstnú skúšku charakteru a odhodlania pútnikov. Počas krutého mrazu ich opotrebovaný plášť ani obuv nechránili príliš proti ostrému vetru, oheň bolo ťažké založiť, väčšina z nich navyše trpela podvýživou. V priesmykoch číhali v úzkych stržiach bandy lupičov prepadávajúcich pocestných na miestach, kde sa nedalo brániť ani uniknúť. Akoby toho nebolo dosť, mnohí pútnici sa na znak pokánia svoju anabázu dômyselne strpčovali – skromne oblečení, vystavovali vychudnuté telá slnku, mrazom a dotieravému hmyzu, či ponáhľali sa v ústrety svojmu osudu v šatách z drsnej látky rozodierajúcej kožu až na krv, či s kamienkami nasypanými do topánok. Iní kráčali s rukami rozopätými do podoby kríža, či s nástrojom Ježišovho utrpenia naloženými na plecia, niesli ťažké votívne dary, reťaze, okovy, z ktorých boli oslobodení, či sa plahočili krajinou s balvanom určeným na stavbu stovky kilometrov vzdialeného chrámu.
Správni pútnici kráčali pešo, po vzore Ježišových učeníkov na ceste do Emauz, mnohí z nich kráčali bosí – niektorí preto, že nemali na topánky peniaze, iní preto, aby dali najavo svoju pokoru. Ak už niekto necestoval po svojich, spravidla si nechal osedlať osla, aby sa pripodobnil skutočným nasledovníkom Krista. Na tomto mieste teda celkom prirodzene vyvstáva otázka vzťahujúca sa k rýchlosti postupu, ktorý mohol denne pešo prejsť vzdialenosť zhruba dvadsiatich kilometrov. Tento údaj by sme však nemali pri ďalších výpočtoch preceniť. Ak totiž pútnik za prvé tri dni teoreticky mohol uraziť aj sto kilometrov, na ďalších stopäťdesiat potreboval aj šesť dní, pokiaľ sa nemal v ďalšej etape cesty zrútiť únavou. Kto urobil za desať dní s pútnickou palicou dvesto kilometrov včítane prechodu cez rieky a hory, mal podľa dobových záznamov dôvod k spokojnosti. Odhadom mohla cesta pešo z Košíc napríklad do Santiago de Compostella trvať približne osem mesiacov, pričom očakávaný návrat pútnika domov nebol spravidla menej ako dva roky, i keď ide iba o približné zhodnotenie termínov.
Napriek svojím skromným nárokom si pútnici sotva čo uvideli domy, hospodárske budovy, veže kláštorného kostola, či fasádu kamennej budovy hostinca kládli zrejme najčastejšie otázky : ”Ako ma v týchto končinách prijmú ?” ”Bude kde zahnať stále prítomný hlad, usušiť šaty a zohnať si na noc strechu nad hlavou ?” Pocestní boli ako cudzinci domácimi často sledovaní s nedôverou a naopak, dobrosrdeční ľudia spoznali zlý úmysel domnelých pútnikov v niektorých prípadoch zase príliš neskoro. Darebáci, kacíri, tuláci, podomoví obchodníci, vyzvedači, či žoldnieri sa občas vystrojili v šat nasledovníkov svätého Jakuba a tí skutoční, za to občas platievali aj vlastným životom. Vzájomná dôvera bola teda rozhodujúca a na jej základe potom dochádzalo k naplneniu tradičného zákona pohostinnosti.
Jednoduchšie to bolo, ak si pútnici mohli vybrať nocľah z viacerých existujúcich možností. Bezplatne mohli byť ubytovaní v kláštoroch, hospicoch, či špitáloch, za úplatu potom v živnostenských hostincoch, ktoré vznikli najprv v Taliansku, neskôr v južnom Francúzsku a od prvého milénia sa rozšírili aj v krajinách severne od Álp. V západnej, strednej a južnej Európe sa hostince nachádzali vzdialené na jeden deň cesty i častejšie, predovšetkým v mestách, ale aj na vidieku, pri brodoch riek, v priesmykoch, či na úpätí hôr. Hostinskí boli povinní poskytnúť ubytovanie pre určitý počet hostí (spravidla desať), pripravenú vodu, krmivo a miesto v maštali pre kone. Nebolo však vôbec samozrejmé, aby tu podávali jedlo. Mnohokrát mohol pocestný počítať s lôžkom a miestom pri stole, potraviny si však musel priniesť so sebou alebo kúpiť na miestnom trhu. Oveľa lepšie do bolo v kláštorných hospicoch, kde mohli hostia počítať s teplou stravou. Podávala sa kaša zo strukovín a prosa, omastená slaninou a olejom pre chudobných, či s kúskami pečeného mäsa pre bohatých. K pitiu sa podľa dostupnosti dostalo na stôl víno, pivo, či jablčný mušt. Ak si hosť priniesol vlastné potraviny, mohol si ich dať pripraviť alebo tak urobiť sám.
Čím viac sa pútnik približoval ku kultovému miestu, tým spoľahlivejšie boli informácie o vzdialenostiach – štyri, dva, či jeden deň pochodu. Takmer vo finále sa začali poblíž jeho trasy objavovať početné kríže, kaplnky a božie muky. Posledný deň jeho napätie vrcholilo, dostával sa na mons gaudii , doslova “Vrch radosti” (Monte del Gozo, Montjoie) vyvýšené miesto, odkiaľ mohol prvýkrát na vlastné oči uvidieť cieľ, pri vzdávaní vďaky na kolená, či prepuknúť v ničím nehatené jasanie. Po očistení vodou na brehu blízkej rieky alebo vhodnom prameni sa bez meškania vydal do chrámu v ktorom podobne ako ostatní strávil noc v bdení a na modlitbách.
Počas bohoslužieb sa pútnici, ktorí bez vážnejšej ujmy dorazili až k oltáru a miestu posledného odpočinku svätého patróna upadali pri liturgii, či choráloch do stavu všeobecnej eufórie v predtuche zázračných znamení, podporovanou zmeneným stavom mysle z únavy a v kúdoloch omamného kadidla.
“Záplava vnemov sa valila na každého, kto sa tlačil ku svätcovmu hrobu”, píše Norbert Ohler. “Tlačenica ľudí plných očakávania, mysticky plápolajúce sviečky a olejové lampy, ich svit odrážajúci sa na drahokamoch relikviárov, rozprávanie o zázračných uzdraveniach, slepí, hluchí, zmrzačení, na stenách barly tých, ktorí odtiaľ mohli odísť bez opory, o kus ďalej kôš, v ktorom tu priniesli choré dieťa, rovnako zázračne uzdravené. Mnoho chorých trpelo hneď niekoľkými neduhmi a niektorí sa už ani nepodobali človeku.”
Zástupy ľudí sa v niektoré sviatky zhromaždili v takom množstve, že – ako dosvedčujú zápisy opáta Sugera z opátstva St. Denis – dokonca i rehoľníci ukazujúci zástupom znamenia utrpenia Pána nevydržali toľký tlak a strkanie a radšej utiekli s relikviami cez okno, keď už nebolo inej možnosti. Preto bolo medzi radmi mužov i žien natlačených pod klenbami chrámu, v neopísateľnom chaose detí a dospelých, chorých a zdravých udržiavať predsa len nejaký poriadok. Navyše sa muselo zabrániť možnej krádeži relikvií, čo nebolo vonkoncom jednoduché, keďže veriaci sa snažili za každú cenu dotknúť rukami ostatkov alebo ich umelecky zdobených schránok – v bezpečnej vzdialenosti od relikviárov držala návštevníkov kostola kovové mreža. Službu konajúci kňazi dosvedčovali prípady uzdravenia, usmerňovali pútnikov, ktorí chceli odovzdať svoje dary, prípadne sa venovali chorému dieťaťu, či ochrnutému pacientovi, ktorého bolo treba odniesť až ku svätcovmu hrobu.
Chorí i zdraví obvykle vedeli, ako sa v blízkosti svätých ostatkov správať a dávali priechod rôznym formám vyjadrenia svojej prosby, pokory, či zbožnosti. Musel to byť naozaj neobvyklý pohľad na stonajúcich pútnikov doprevádzajúcich svoje modlitby a žiadosti o vyslyšanie srdcervúcim plačom, či vzlykmi , prosebníkov ktorí v tichosti klesli s obnaženými kolenami na studenú kamennú dlažbu alebo ležali na nej tvárou nadol, s rukami roztiahnutými do podoby kríža, či zázračne vyzdravených objímajúcich kamenný sarkofág, zasypávajúcich sväté ostatky vďačnými bozkami. Napokon by sme medzi nimi našli aj takých, ktorí v tichom rozjímaní, uprostred virvaru náboženského vytrženia získavali silu vyrovnať sa so svojím životným bremenom, i keď sa oni samotní nedočkali žiadneho zázraku.
Účinok modlitieb, ako aj obeť prinesenú v podobe útrap dlhej cesty bolo možné podľa vtedajšieho presvedčenia umocniť darom umiestnenom, čo najbližšie k patrónovmu hrobu a teda vo svätcovom dohľade, čím zostal pútnik aj po svojom odchode v chráme prítomný. Tak došlo ku zhmotneniu samotnej spomienky, memoria, vzdorujúcej prúdu času rovnako ako vyslovenie mena pri omši, v modlitbe za živých, či zomrelých. Túto úlohu mohli spĺňať aj sviece horiace pri oltári, či už nepotrebné barly ako symbol zázračného uzdravenia, práve tak ako aj predmety bohato zdobené a vyrobené z drahých kovov. Kto svoj dar vlastnoručne vyrobil, bol pri oltári prítomný dvojnásobne.
Kto dosiahol zázračné vypočutie svojej prosby alebo bol z účinkovania vyššej moci uzdravený, nenechal si túto podivuhodnú, osobnú skúsenosť iba pre seba, ale považoval si za povinnosť rozprávať o obdivuhodných udalostiach, ktorých bol žijúcim svedkom. Tieto rozprávania boli starostlivo zaznamenávané v zbierkach zázrakov, s ktorých výskumom sa dnes ešte sotva len začalo – ešte aj po stáročiach zo zažltnutých strán prehovára k nám neochvejné presvedčenie, že svätci môžu človeku vďaka svojej blízkosti Bohu sprostredkovať pomoc v ťažkých životných situáciách.
Akonáhle pútnik strávil dostatočný čas na modlitbách, prebdel v chráme niekoľko nocí, obetoval patrónovi svoj dar a dostal rozhrešenie, dal sa obvykle prijať za drobnú úplatu do miestneho pútnického bratstva, aby tak v symbolickom význame ostal na kultovom mieste prítomný raz a navždy. Bratia od toho momentu zahrnuli nového člena do svojich modlitieb a odporúčali ho do milosti miestneho svätca. Potom nastal čas zaobstarať si potvrdenie o vykonanej púti, ako aj drobnú upomienku na absolvovanú cestu. V Santiagu de Compostella bolo možné získať mušľu, na znak zavŕšeného predsavzatia putovať na samotný okraj stredovekého sveta, čo nie je iba rečníckym obratom, ak si uvedomíme, že Finisterre, posledný výbežok pevniny do Atlantiku, leží iba dva dni cesty na západ. Mušľa mala súčasne od svojho nositeľa odvracať nešťastia každého druhu, ako aj vyjadrovať hlboké symbolické posolstvo. Jej dve polovice znamenali “dva príkazy lásky k blížnemu, na ktorých musí nositeľ mušle stavať svoj život, teda milovať nadovšetko Boha a blížneho svojho ako seba samého.”
Od neskorého stredoveku boli v miestach pútí k dispozícii z kovu odlievané pútnické odznaky, o ktorých bola reč už pri popise pútnikovho výstroja. Najskôr sa nosil na brašni alebo plášti, neskôr sa prišíval na klobúk, od čoho možno pochádza dnes hanlivá výzva, že si človek môže to, či ono doslova “strčiť za klobúk”. Neskôr boli k získaniu ešte ruženec, rôzne medaily, škapuliare, či ceduľky s modlitbičkou a požehnaním.
Keď boli vykonané všetky prípravy na spiatočnú cestu, rozlúčil sa pútnik so svätcom v ktorého blízkosti dočasne prebýval a vykročil domov. Na “Vrchu radosti” ešte raz pokľakol, pomodlil sa, posledným pohľadom sa rozlúčil s okolím a poprosil nebeské mocnosti o požehnanie. Pred mnohými pútnikmi sa tak znovu otvárala perspektíva dlhodobého a namáhavého pochodu. Jeho trampoty sa možno znášali ľahšie pri radosti a uspokojení zo šťastne zavŕšenej púte, tým, že sa človek za doterajšej cesty mnohému priučil a ťažkosti zocelili jeho vôľu i charakter. Naproti tomu sa mnohí z nich cítili vyčerpaní, každý jeden krok, každý vrch, každý úsek, kedy jazyk opuchol v ústach pri nedostatku pitnej vody si na svojom ubolenom a zoslabnutom tele museli doslova vynútiť.
Na poslednom úseku cesty, pred poslednou zákrutou vedúcou k domovu, pred posledným kopcom, z ktorého sa otváral dôverne známy pohľad do údolia s rodným mestom alebo dedinou sprevádzali pútnici príbuzní a blízki, ktorí mu vyšli oproti a s radosťou sprevádzali návratilca do kostola. Tu pútnik z ďalekej cudziny konečne mohol položiť na oltár svoju brašňu a vak, s pokojom v duši, vo vedomí odpustenia hriechov a zmierenia sa s Bohom. Potom sa už úplne oddal zaslúženej radosti z opätovného stretnutia v kruhu svojich najbližších, susedov i priateľov, rozprával o svetlých i temných stránkach svojho putovania, radil nasledovníkom a nerozhodným slúžil ako neohrozený príklad.
Nasledujúce roky pútnikovho života mali potom ukázať, či sa jeho namáhavá cesta za Božou milosťou stala i počiatkom nového obratu. Aj vtedy, pokiaľ sa život zbožného odvážlivca vrátil do starých koľají a predsa len upadol do starých zlozvykov, stereotypu profánneho života, z ktorého sa tak túžil vymaniť, uchovával si ako najcennejší inventár svoj rozodratý plášť, obtlčenú palicu, brašňu, mušľu svätého Jakuba, či pútnický odznak. Nosil ich hrdo v čase najväčších sviatkov, v hodine svojej smrti sa dovolával pomoci práve toho svätca, ktorého kedysi veľmi ďaleko vyhľadal. V stredovekých hroboch bolo objavených množstvo pútnických odznakov a ja osobne sa domnievam, že nebudeme ďaleko od pravdy ak pripustíme, že ten, kto sa dal pochovať s charakteristickou mušľou pútnika, nespoliehal nadarmo na to, že svätý patrón pri jeho ceste na večnosť, ktorá je tou najdlhšou zo všetkých pozemských pútí pri Poslednom súde zabudne. Dr. Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 87