Dr. Miloš Jesenský

V krajine zázrakov Dr. Jesenského

Aj na Slovensku sa vyskytovali a vyskytujú paranormálne javy.

Spisovateľ Dr. Miloš Jesenský, ktorého tvorbu literárni vedci označili za špekulatívnu literatúru, sa narodil na slovensko – česko – poľskom pomedzí v Čadci, vyrastal však v dedinskom prostredí obce Krásno nad Kysucou. Podľa tradície žilo voľakedy v každej dedine „učupenej pri okraji lesa plného tajuplného šera, nebezpečenstva a hmiel“, vždy deväť bosoriek. Pravdaže, Miloš Jesenský, sa nikdy v živote so žiadnou z nich, vzhľadom na svoj vek, nestretol, o to radšej ako chlapec počúval staré povesti a legendy od svojich starých rodičov a svet plný záhad a zázrakov z detstva. Do slovenskej literatúry vstúpil minulý rok okultným životopisom Adolfa Hitlera „Démon z iného sveta“ a v tom istom roku vydal knihu „Štyri hodiny do stredoveku“. v tomto roku už stačil vydať „Reálne príbehy X“, pred niekoľkými dňami uzrel svetlo sveta jeho v poradí štvrtý knižný titul „Krajina zázrakov“ a do konca roka vyjde v českom vydavateľstva kniha „Bohovia atómových vojen“. Čarovné knihy Miloša Jesenského uvádzajú čitateľa do sveta zázrakov, mytologických postáv, legiend a povestí…

Pán Jesenský, vlastníte doktorský diplom. Venujete sa však veciam tak trochu nadprirodzeným – máte teda aj bosorácky diplom?

Nie žiaden bosorácky diplom nemám, mám však neutíchajúci záujem o veci paranormálne, nezvyčajné. Ľudí tieto veci nesmierne zaujímajú napriek dobe vákua a času, ktorý tejto téme nežičil. a nesmierne ma teší, že čitatelia mojich kníh sú ľudia všetkých vekových kategórií a stupňov vzdelania.

I keď nemáte bosorácky diplom, dokázali ste otvoriť dvere do svojej krajiny zázrakov. Tento druh literatúry vyšiel nielen z môjho záujmu o veci paranormálne, ale aj zo záujmu čitateľov. Znamená to teda, že som si nemusel hľadať svojho čitateľa, skôr čitateľa si hľadal podobný druh literatúry. Záujem o tento druh literatúry tu bol a nebolo to vôbec paranormálne. Záujem ma teší a verím, že aj bude… Po štyroch knižných tituloch, ktoré ste v priebehu dvoch rokov vydali, je teda už načase hovoriť aj o spätnej väzbe.

Osobný styk so svojim čitateľom považujem za významnú zložku svojej spisovateľskej práce. Fakticky s každou publikáciou, ktorú vydám, robím cyklus prednášok, dostávam množstvo podnetov k svojej práci od čitateľov, kritické a niekedy i veľmi konštruktívne, ktoré mi pomáhajú pri písaní. Okrem toho nadobúdam z týchto kontaktov pocit, že skutočne píšem pre ľudí, ktorí tu žijú, ktorí nad podobnými vecami uvažujú spoločne so mnou a stávam sa svedkom, že niektorí moji čitatelia rozoberú moje knihy takpovediac na drobné. Som nesmierne rád, že som si vybral tento druh literatúry.

Nepovažujú vás niektorí čitatelia za paranormálneho?

V podstate nie, moji čitatelia sú rôznych vekových kategórií, rôznych profesií, rôzneho vzdelania. teší ma, že táto literatúra oslovuje také široké spektrum ľudí a vôbec si nemusím vyrábať depresie, že píšem len pre istú časť čitateľskej obce.

Kedy sa u vás prejavil záujem o nezvyčajné javy vo vašom okolí?

Veľmi ma ovplyvnili knihy Ludvíka Součka, ktorý vlastne mohol publikovať tento druh literatúry aj v minulosti, v podstate bez veľkých zásahov vtedajších cenzorov, zbieral som rôzne novinové výstrižky o nevšedných a neuveriteľných javoch. Tak ako moji spolužiaci na základnej a strednej škole zbierali známky alebo odznaky, ja som zbieral tieto zaujímavosti. Postupne som ich ukladal do škatule. Neskoršie, na vysokej škole, som si uvedomil potrebu analýzy týchto materiálov a vlastne odvtedy sa datujú prvé pokusy o literárnu a publicistickú činnosť. Tak vlastne vznikla moja prvotina „Štyri hodiny do stredoveku“, ktorá vyšla v tlači síce ako druhá, ale písal som ju ako prvú knihu. Vznikla z akejsi fascinácie stredovekom, ktorý mnohí považujú za obdobie temna. Ja som chcel ukázať, že stredovek bol predovšetkým fascinujúcim obdobím a napríklad križiacke výpravy, tak zatracované marxistami, môžu pre moderného človeka predstavovať súčasť dobrodružstva, ktoré uskutočnila európska civilizácia…

Na našom mladom Slovensku sa odjakživa diali a dejú paranormálne javy. Dokonca v súčasnosti viac ako inokedy. Nemusí teda našinec trpieť komplexom malosti oproti iným krajinám?

Určite nie! Nie je pravda, že na Slovensku nič podobné nemáme. Nemusíme vôbec závidieť Škótom alebo Angličanom ich strašidelné hrady a zámky, legendy a zrúcaniny a ich bohatú ústnu tradíciu, ktorá sa viaže k týmto strašidelným lokalitám. Pre laika to môže znamenať, akoby sme na Slovensku nič nemali. Pritom keby sme si to prepočítali na nejakú jednotku plochy, máme v Európe možno najviac hradov a k nim sa predsa musela viazať aj príslušná bohatosť povestí, rôznych mýtických bytostí alebo udalostí. Bolo treba ich len objaviť, prejaviť určitú srdnatosť. Nemusíme teda nikomu závidieť, veď možno práve tu, na tomto mieste, kde stojíme, sú pozostatky a ruiny, kde sú odkazy minulosti a ľudí, ktorí v nej žili.

Vysvetliť na prvý pohľad nevysvetliteľné nie je jednoduché…?

Nie je to ani mojím hlavným motívom. Dôvod vzniku knihy „Krajina zázrakov“ nie je vysvetľovať, ale dokumentovať. To znamená zaznamenať všetky odkazy, ktoré sa viažu na naše pamätné miesta s nadprirodzeným prvkom. Možno by sme veľmi ukrivdili tradícii, ktorá rozpráva rôzne bizarné príbehy, keď by sme ich chceli za každú cenu vysvetľovať. Chcel som ľuďom prostredníctvom mojej knihy venovať isté pocity, keď zavítajú na tieto miesta. Získať nielen peknú fotografiu, vidieť hmatateľné, ale najmä pocit očarenia. To je vlastne krajina zázrakov, ktorej sa môže stať autorom každý z nás…

Na prahu tretieho tisícročia čarodejnice nahradili modernejšie zjavenia – mimozemšťania. Ako sa pozeráte na tento fenomén?

Doposiaľ som nemal skúsenosti s mimozemšťanmi. Stretávam sa však s ľuďmi, ktorí majú také skúsenosti a mám veľmi dobré dôvody, aby som im veril. Sú to ľudia, ktorí sú pozorovateľmi paranormálnych javov, nemajú to však komu povedať, pretože sa obávajú negatívnej odozvy verejnosti.

Jozef T. Schon (Magazín Hlasu ľudu, roč. I., č.16, 14.8. 1998, str. 2)