Rozhovory
Historik, záhadológ a spisovateľ Miloš Jesenský
Vyštudoval si veterinárstvo. Ako si sa k nemu dostal a prečo si pri ňom nevytrval?
Medicína mala pre mňa odjakživa veľký pôvab, ale keďže som sa necítil dosť silný na liečenie a zmierňovanie utrpenia ľudí, vybral som si veterinárny smer. Mal som o tom romanticko-dobrodružné predstavy, aké zdieľa asi každý čitateľ Herriotových románov, ale čoskoro som zistil, že skutočnosť je predsa len iná. Po škole zvíťazila láska ku spoločenským vedám, zamestnal som sa teda v múzeu a začal robiť externú ašpirantúru v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Aj keď výber témy bol pre mňa charakteristický – Dejiny alchýmie na Slovensku.
Záhadológia sa rozlietava všetkými možnými smermi: UFO, alchýmia, špiritizmus, mágia, mystika, šamanizmus, sci-fi, psychiatria, gnosticizmus. Ty sám sa venuješ problematike mimozemšťanov, konšpiračných teórií, alchymistom, templárom. Ako zvládaš taký široký tematický záber ?
Z veľmi jednoduchého dôvodu: zvládam to, lebo ma takýto spôsob práce fascinuje. Nie som z tých ľudí, ktorí sa dlhý čas zaoberajú iba jedinou témou. Po jej uchopení a prevedení do literárneho jazyka sa väčšinou moje ambície naplnia – do tej hĺbky sa dostáva aj moje pátranie. Prioritou môjho záujmu o záhady je predovšetkým autorská výzva v podobe námetu. Tak spolu s mojimi čitateľmi stopujeme napríklad stopu biblickej archy zmluvy, a potom zas pátrame po okultných tajomstvách Tretej ríše, tajomstvách stredoveku, alchymistoch, práve tak ako aj mimozemšťanoch, kliatbe faraónov či supertajných technológiách. Zdá sa, že čitateľom to vyhovuje takisto, ako mne…
Tzv. konšpiračné teórie sa často považujú za výplod paranoidnej mysle. Tí, čo sa konšpiračné „bludy“ ponáhľajú vehementne a hlučne popierať, možno nevedomky, a možno vedome potvrdzujú existenciu globálnych neviditeľných dohovorov a „svetových plánov“. Aký je tvoj názor?
Ešte pred niekoľkými rokmi bolo možné hodnotiť ako paranoidnú predstavu o medzinárodnom sprisahaní existujúcom po niekoľko generácií, ktorého cieľom by sa malo stať ovládnutie sveta nadnárodnými finančnými skupinami. Mohli sme si myslieť, že pokiaľ aj nejaké sprisahanie naozaj existuje, vytvorí sa proti nemu iné, takže sa budú neutralizovať navzájom a nikto na seba nestrhne absolútnu moc a nezíska titul vládcov sveta. Takisto sme mohli ešte pred časom veriť tomu, že budúcnosť sveta sa nedá predvídať, že všetci bez výnimky musíme robiť chyby, ľudia nemôžu donekonečna veriť konšpirácii a dôkazy o sprisahaniach sa musia skôr či neskôr dostať na denné svetlo. Pre väčšinu ľudí sme sa na prahu nových skutočností ocitli znenazdajky a bez varovania, a všetci bez výnimky sme stratili pocit bezpečného inkubátora, ktorý sme si po dlhý čas budovali na našej planéte. Teraz bijeme na poplach, možno už neskoro, a pokiaľ tu naozaj mimozemšťania sú, už dávno rozmiestnili svojich agentov v neuralgických postoch našej civilizácie. Paranoja sa tak možno stala už dávno holou skutočnosťou, možno tu máme mimozemských teroristov, ktorí sa medzi nás infiltrovali a na našej Zemi prebieha skrytý boj, ktorého stratégiu mohli vymyslieť jedine v pekle. Prívrženci teórie o sprisahaní tvrdia, že cieľom konšpirácie je nastolenie nového svetového poriadku, kryptokracie, pri ktorej sa skupina vyvolených stane riadiacou mocou celého sveta – jeho hospodárstva, vedy, kultúry, politiky, priemyslu, náboženstva, a to všetko pod zámienkou zlepšenia podmienok života obyvateľov modrej planéty. Príslušnosť k národu bude vymazaná, ale politická moc vzrastie. Skoncentruje sa v rukách skupiny ľudí, ktorých plány a lojalita nebude určovať štátna príslušnosť, ale iba ich vlastné, nadnárodné záujmy.
Čo je najväčšou slovenskou záhadou?
Ťažko prideliť prvenstvo v „hitparáde“ slovenských záhad a tajomstiev, ale za jeden z prioritných považujem fenomén agrosymbolov. Príkladom môže byť napríklad noc z 27. na 28. júna 1996, keď sa za obcou Pustá Ves pri Prašníku objavilo na svahu v obilí päť kruhov, ktoré sa dali pozorovať z cesty za dedinou. Pováľané, ale nezlámané obilie bolo špirálovite usporiadané proti smeru hodinových ručičiek. Niektoré piktogramy vznikajú za mimoriadnych okolností, keď im predchádza výskyt neidentifikovateľných lietajúcich objektov, charakteristická červená žiara nad poľom, ktorá sa náhle rozsvieti a zhasne. A pritom nejde vôbec o ojedinelý prípad. O niekoľko dní sa zjavili ďalšie symboly v pšeničnom láne na okraji Petržalky. Kruhy boli prepojené a ich myslená os prebiehala vpravo od školy a vľavo od budovy nemocnice. O dva roky neskôr sa zase neďaleko Cífera po búrke objavili v pšeničnom poli dva pravidelné kruhy. V okolí údajne neboli žiadne stopy po ľudskej činnosti. O týždeň sa objavili ďalšie obrazce pri obci Bučany. Neskôr pribudli pri železničnej trati ďalšie tri kruhy s prstencami. A to by sme mohli pokračovať ďalej, aj keď tým najväčším rébusom je to, že ani k tomuto záhadnému výtvoru žiadne viditeľné stopy neviedli.
… Je krajina ako Slovensko bohatá na záhady, alebo je v tomto smere všedná, priemerná?
Málokto si asi dnes uvedomuje, že aj naše územie patrí do toho súostrovia podivuhodného sveta, aký vyčnieva nad oceán všednosti – dokonca si myslím že v prípade Slovenska viac, ako kdekoľvek inde. Okrem čarodejníc, alchymistov a udalostí, ktoré patria k menej viditeľnej časti spektra slovenskej minulosti, ma nesmierne vzrušujú záhady okolo vampirizmu, ktoré sa dajú stopovať pri archeologických vykopávkach, staré kronikárske záznamy o pozorovaní zvláštnych úkazov a zázrakov, miesta, ktoré majú nejakú magickú tradíciu. A už niekoľko rokov mi nedávajú spávať templárske poklady na Slovensku. Táto téma sa dá nielen literárne uchopiť, ale možno ukazuje cestu k doteraz neobjaveným nálezom .
Aký je tvoj vzťah k templárom? Existujú vôbec? Ak áno, sú prítomní v súčasnosti aj na Slovensku?**
Podľa toho, čo som sa dočítal v starých cirkevných kronikách, boli na Slovensku templárske kláštory v Banskej Štiavnici, Ilave, Blatnici, v Oravskom Podzámku, vo Sv. Mare a Martinčeku na Liptove. Tri posledne menované mali stáť už okolo roku 1200 a tvorili komturstvo, ktorého sídlom bol kláštor v Martinčeku. Toto komturstvo upevnilo svoju vojenskú a správnu moc v Liptove, na Orave, v Turci, Trenčíne, neskôr aj vo Zvolene, v Gemeri, Spiši a Šariši. Jeho prvoradou úlohou bolo vytvoriť bezpečnostnú zónu na severe Slovenska proti prípadným útokom z Poľska. Okrem kostolov v Martinčeku a Sv. Mare vybudovali templári i románsky kostol Všechsvätých v Kútoch pri Ružomberku, v krypte ktorého bol vraj spolu s časťou rádového pokladu majster templárov Gottfried von Herberstein, ktorý zomrel neprirodzenou smrťou v kláštore pri Martinčeku na vrchu Mních. Je to naozaj fascinujúca téma na dlhoročné štúdium a nevylučujem ani to, že bádateľ môže pri nej natrafiť i na prípadnú aktivitu nejakej tajnej spoločnosti inšpirovanej tradíciou niekdajších rytierov Šalamúnovho chrámu.
Vo svojej tvorbe sa často venuješ téme mimozemských civilizácií, možnosti života na Marse a podobne. Ako sa zhoduje viera s teóriami života mimo našej planéty?
Niečo podobné som sa pýtal Ericha von Dänikena, keď som sa s ním v roku 1990 stretol. Odpovedal, že to je veľmi ťažká dilema, s ktorou sa dlho vyrovnával. Je veriaci, verí tomu, že vesmír bol stvorený inteligenciou, ktorá ovplyvňuje naše osudy. Zároveň si však myslí, že to nemusí závisieť od toho, čo je napísané v Biblii. Aj keby bola Biblia nepresná alebo nedokonalá, nič to nemení na tom, že Tvorca vesmíru existuje. Mám na to podobný názor. Čo sa týka viery, som praktizujúci kresťan. Do teologických diskusií o tom, čo by pre vieru znamenala existencia mimozemského života, sa jednoducho nepúšťam. To nemajú vydiskutované ani kňazi a teológovia. Mám pocit, že len úzky okruh ľudí vo Vatikáne sa pripravuje na to, že sa preukáže existencia života mimo našej planéty. Viacerí teológovia súhlasia s myšlienkou, že stvorenie sa vzťahuje na celý vesmír, že nie je ohraničené len na Zem.
Takže sa domnievaš, že vo vesmíre predsa len nebudeme sami ?
Otázka silentia universi, teda príslovečného mlčania vesmíru je súčasne aj otázkou smerovanou do nášho vlastného vnútra. Pokladáme sa za natoľko výnimočných, aby sme gloriolu pánov tvorstva vztiahli na celý vesmír, alebo naopak, je myšlienka osamelosti ľudstva v nekonečných dimenziách kozmu taká neznesiteľná, že sa ho podvedome snažíme zabývať intelektom podobným nášmu? Veda zatiaľ nedáva v tomto spore nijaký konečný verdikt, či už sa týka prejavov možnej existencie mimozemského života v nami pozorovanom vesmíre, alebo možných dokladov o návštevách iných bytostí priamo na našej planéte. Mojím osobným názorom ostáva predstava o existencii iných foriem života, keďže vesmír nepokladám za zbytočné mrhanie priestorom, nie som presvedčený o výnimočnosti ľudstva (dokonca ani v rámci našej planéty) a ako človeku je pre mňa navyše predstava o mrazivom a temnom priestore bez života medzi hviezdami obzvlášť desivá.
Tvoj najzáhadnejší zážitok?
Nie, nič podobné som nezažil, či skôr, presnejšie povedané, nič, s čím by som mohol predstúpiť pred verejnosť. Okrem toho si myslím, že všetko sa dá nejakým zmysluplným spôsobom vysvetliť. Paranormálne a strašidelné javy existujú, ale pravdepodobne ich raz objasní nejaká vedecká teória. Keďže teraz sú pre nás veľkou neznámou, vysvetľujeme si ich dosť dobrodružne a trošku sa ich desíme. A ďalší dôvod, prečo sa snažím o racionalitu, je, že si nemôžem dovoliť nemať odstup. Je to určitý druh imunity. Strašidelné domy, mimozemšťania, kruhy v obilí, Bermudský trojuholník, prízraky nesmú obsiahnuť celý duševný svet človeka. Potom by nemohol o nich objektívne písať. Okrem toho ide o veci, ktoré veľmi chytľavo korešpondujú s rôznymi duševnými stavmi a môžu negatívne ovplyvniť psychiku. Takže základný pracovný nástroj v tomto obore je určitá miera skepticizmu. Ale nie až taká veľká, aby prekonala pocit dobrodružnosti a tajomnosti, kvôli ktorému to robím.
Neuvažoval si o tom, že svoje záhadologické poznatky spracuješ aj beletristickou formou?
Historické záhady predstavujú pre mňa výzvu predovšetkým ako pre autora literatúry faktu, ale je nepochybné, že s každou z nich je spojený príbeh, aký možno vyrozprávať, previesť na kvalitu literárneho jazyka, príbeh, aký sa dá síce prispôsobiť našej potrebe pochopiť, ovládnuť a manipulovať, avšak zachovávajúci si auru tajomstva. Teší ma, že čitatelia mojich kníh pozitívne hodnotia aj beletristické postupy, ktoré čas od času využívam. A napokon sa nebránim ani experimentom s textom a spolupráci s inými tvorcami. Príkladom môže byť moja najnovšia kniha mapujúca čarodejnícke procesy u nás, cesty alchymistov a pobyty hľadačov pokladov, ktorí na Slovensko chodili v 17.– 18. storočí hľadať zakliate poklady do Tatier a do zrúcanín hradov. Do publikácie budú zaradené tri tematické poviedky z pera Alexandry Pavelkovej, úspešnej autorky literatúry žánru fantasy v Čechách a na Slovensku. Verím, že aj vďaka jej nevšednej invencii a literárnej erudícii kniha osloví širší okruh čitateľov, nielen tých, ktorí siahajú po literatúre faktu.
Zhováral sa Peter Macsovszky
počet prístupov dnes: 170