Dr. Miloš Jesenský

Venované všetkým Luckám

Meno Lucia, ktoré sa slávi 13. decembra je nielen témou jedného zo sviatkov adventného času, ale aj možnosťou zamyslieť sa nad pôvodom tohto mena pochádzajúceho z latinského lux, čo znamená svetlo, lesk alebo žiaru. A keďže tie Lucie, ktoré poznám, dokážu toto svetlo vnášať aj do životov ľudí navôkol, nevidím dôvod prečo by to nemalo platiť pre každú nositeľku tohto mena a preto venujem svoj článok všetkým Luciám.

Jeden deň pre Luciu

Mladá žena menom Lucia, neskôr považovaná za pannu a mučenicu mala podľa legendy žiť za panovania cisára Diokleciána okolo roku 304 v sicílskych Syrakúzach. Napriek značnej bizarnosti v rozprávaní o jej osude začali jej pamiatku uctievať pomerne skoro a jej kult sa veľmi rýchlo rozšíril. V samotných Syrakúzach sa zmieňuje na nápisoch už začiatkom 5. storočia, Lucia je znázornená v sprievode panien znázornenom na mozaike zo 6. storočia v kostole Santa Apollinare Nuovo v Ravene. Jej meno možno tiež objaviť v súpisoch rímskych a ambroziánskych obradov, vyskytuje sa aj v najstarších rímskych sakramentároch, v gréckych liturgických knihách, ako aj na mramorovom kalendári v Neapole. V tomto meste sa nachádza aj Lucii zasvätený kostol, podobne tak ako aj v Ríme a Benátkach, kde je v chráme neďaleko železničnej stanice vystavený relikviár s jej údajnými ostatkami. Značnú popularitu dosiahla i v Anglicku – tu bola známa už za čias opáta Aldhelma, ktorý sa o nej pochvalne zmieňuje v traktáte „O panenstve“ z konca siedmeho storočia.

Podľa rukopisu „Gesta sanctorum“, ktorý však nie je vždy príliš hodnoverným prameňom, bola Lucia mladou ženou, ktorá tajne prestúpila na kresťanstvo, odmietla všetky ponuky na manželstvo a rozdala svoj značný majetok chudobným, načo jej nápadník podal na ňu žalobu. Keď mala byť pre svoju vieru v dobe Diokleciánovho prenasledovania kresťanov upálená, ale plamene sa jej zázrakom vyhli, prikázal ju sudca nakoniec popraviť mečom.

Deň patriaci Lucii sa najviac slávi vo Švédsku, kedy sa jej sviatok v najkratšom dni roka stal slávnosťou svetla. Pri ňom najmladšia dcéra domu, oblečená v bielom zobúdza členov rodiny kávou, rohlíkmi a zvláštnou pesničkou. Od roku 1927, kedy jeden zo stockholmských časopisov vyhlásil súťaž o voľbu Lucií získala táto tradícia celonárodnú popularitu a dnes každá finalistka korunovaná Luciou obchádza nielen domy, školy, ale aj pracoviská. Vo včasných ranných hodinách prechádza sprievod Lucií za spevu vianočných kolied ulicami. V čele tohto sprievodu ide „veľká“ Lucia v bielych šatách s červenou stuhou, so zopätými rukami a na hlave má korunu, do ktorej má osadené sviece. Jej sprievod pozostáva z „malých“ podobne oblečených Lucií, držiacich v ruke sviecu, ďalej z malých chlapcov, ktorí majú na hlave papierovú čapicu so zlatou hviezdou a v ruke paličku s tým istým symbolom, predstavujúcich svojráznu škandinávsku variáciu na troch kráľov, „perníkových panáčikov“ v hnedých kostýmoch a vysokých klobúkoch a vianočný škriatkovia v červených čiapočkách. „Malé“ Lucie ponúkajú okoloidúcim sladké kysnuté pečivo s prímesou šafránu, zvláštne perníčky – peparkakor a dospelým špeciálne pripravené varené víno – glogg.

V slovenskej tradícii sa kult Lucie nepresadil výrazným spôsobom, keďže prevzala črty niektorého ženského démona – to by vysvetľovalo aj nie veľkú popularitu tohto mena v minulosti. Aj keď je Lucia dievčenské meno a svätá Lucia bdela nad domácnosťou, teda rezortom stále ešte spravovaným prevažne ženskou polovicou ľudstva, deň, ktorý jej bol zasvätený získal ešte viaceré zvláštne atribúty. Luciin sviatok bol až do prijatia gregoriánskeho kalendára v roku 1582 najkratším dňom v roku (23. december), kedy podľa ľudových predstáv vrcholila vláda temných mocností, ktorých doménou bola noc a podobne ako sviatky svätého Ondreja, Kataríny, Barbory a Tomáša si získal zlovestnú povesť stridžieho dňa.

Aj keď sa v tradícii legenda o mučeníckej smrti svätice, ktorej plamene neublížili často menila na poverovú predstavu, podľa ktorej bola Lucia takpovediac kráľovnou čarodejníc, pôvodne bola považovaná za ochrankyňu priadok a preto pre 13. december platil zákaz pradenia a šitia.

So sviatkom Lucie sa najčastejšie spájali ochranné kúzla a veštby. Aby sa predišlo návšteve bosorky nesmela v ten deň na hospodársky dvor vstúpiť žiadna cudzia žena, nemalo sa nič požičiavať, ani vracať. K ochrane pred strigami mali slúžiť tzv. Luciine kríže, ktoré sa ešte v devätnástom storočí robili kolomažou na dvere. Neskôr sa robili aj cesnakom, ktorý v ten deň konzumovali nielen ľudia, ale podával sa aj zvieratám.

Ešte v polovici minulého storočia boli na Slovensku rozšírené nočné obchôdzky maskovaných postáv – Luciek. Mladé ženy oblečené do bielych šiat, prípadne obtočené plachtou, s tvárami zakrytými hlboko do čela a obielenými múkou vchádzali do domov, kde ometali steny a kúty husacím krídlom. Pôvodne nerozprávali, nedostávali žiadne dary, ale neskôr, keď obchôdzky prešli do repertoáru mládeže, prevládla ich zábavná funkcia – spievali, tancovali, domácim pomazávali tváre múkou, či popolom, skúšali deti z modlitieb, bili ich varechou alebo obdarúvali drobnými darčekmi, či cukrovinkami.

Počas stridžích dní sa tiež veštilo, nechávali sa púčkovať konáriky ovocných stromov, aby sa potom následne podľa veľkosti a počtu púčikov predpovedala úroda, vykonávali sa ľúbostné čary a predovšetkým sa vyrábal luciový stolček umožňujúci jeho výrobcovi o polnoci po Štedrej večeri spoznať bosorky žijúce v okolí.

Zhotoviť takýto stolček nebolo jednoduché, hoci podľa dobovej viery výsledok naozaj stál za vynaložené úsilie. Zhotovoval sa postupne dvanásť dní do Lucie do Štedrého dňa zo smrekového alebo bukového dreva bez použitia železných klincov. Mal veľmi jednoduchú formu, spravidla trojnožky a často bol opracovaný len dvanástimi seknutiami sekerou. Muž, ktorý sedel na stolčeku počas polnočnej omše, v kruhu vyznačenom kriedou posvätenou na sviatok Troch kráľov, na krížnych cestách alebo doma, mohol údajne poznať miestne čarodejnice a bol pred ich mocou po celý rok chránený. Podobnú, čarodejnú funkciu mohli mať aj iné predmety, ako napríklad v stridžie dni zhotovené koleso alebo upletený bič.

Dr. Miloš Jesenský