Publikácie
Signály z vesmíru
…keď bola Ellie malá, otec ju nazýval „Iskrička“. Vzbudil v nej túžbu po poznaní vesmírnych diaľok. Milovala ho, celé hodiny trávila pri malom rádiu a snažila sa nájsť na druhom konci sveta niekoho, kto jej odpovie. Snívala, že jedného dna dosiahne až k iným planétam, krúžiacich okolo cudzích sĺnk. A že tam bude niekto, s kým naviaže kontakt. Pretože – ak by sme vo vesmíre žili sami – bolo by to hrozné mrhanie priestorom… Po rokoch zastihujeme rádioastronómku dr. Ellie Arrowayovú s rovnakým snom – nadviazať rozhovor s vesmírom. A raz sa jej to skutočne podarí. Z priepastných diaľav vesmíru prichádzajú signály a niet pochýb, že sú umelého pôvodu. Za spočiatku nesúvislou správou sa však ukrýva omnoho viac. Kto dekóduje všetky významové vrstvy posolstva objaví plány na stavbu revolučného zariadenia pre prienik do najvzdialenejších kútov vesmíru spolu s výzvou: „Nasledujte nás!“ Je teda potrebné vybrať jedného človeka, ktorý sa stane veľvyslancom celého ľudstva…
PÁTRANIE DOKTORKY TARTEROVEJ
Filozoficky nesmierne hlboký film, ktorý zanechá hlbokú stopu na každom divákovi, vznikol ako celuloidová spomienka na zosnulého dr. C. Sagana, ktorého smrť zastihla rok pred premiérou svojho rovnomenného literárneho diela. Aj keď mnoho rokov predtým sa objavovala myšlienka na vytvorenie filmového diela, kniha „Contact“ sa objavila v roku 1985 a stala sa okamžite bestsellerom. Nečudo, keďže jeho autorom bol nielen z najvýznamnejších vedcov dvadsiateho storočia, ale aj hĺbavý držiteľ Pulitzerovej ceny v jednej osobe a románom sa ako červená nit tiahne vzrušenie a údiv z najväčšieho dobrodružstva, aké ľudstvo v budúcnosti čaká – stretnutie s vesmírnou inteligenciou. Profesor Sagan sa celý život venoval úsiliu objaviť iné rozumné bytosti vo vesmíre. Odtiaľ je teda zrejmé, že jeho dielo oplýva bohatými odkazmi na skutočné udalosti, či reálnymi predobrazmi jeho literárnych postáv.
Doktorka Ellie Arrowayová, stelesnená charizmatickou Jodie Fosterovou, má v čase, kedy sa priblíži k odhaleniu posolstva tajomných signálov z vesmíru asi tridsať päť rokov.
Jej reálnemu náprotivku, doktorke Gill Tarterovej, bolo počas konania sympózia o hľadaní rozumného života vo vesmíre v Talline asi rovnako rokov. Navzdory svojmu pomerne mladému veku sa doktorka Tarterová nadšene podieľala na početných projektoch SETI v USA, Portoriku a Holandsku. Stratégia pátrania po mimozemskom intelekte v čase, kedy vznikala románová predloha pre „Kontakt“ bola a aj zostala prostou. Takzvaný informačný priestor, v ktorom sa môže vyskytnúť signál mimozemského pôvodu sa podobá na stoh sena. Pokiaľ pominieme šťastnú náhodu, máme iba jedinú možnosť, ako ho objaviť: vyťahovať zo stohu jednu slamku po druhej, čo sme vlastne doteraz robili. Hoci je to sizyfovská práca, názorne vysvetľuje, prečo „ich“ nemôžeme vypátrať a prečo vesmír „mlčí„. Na zachovanom televíznom zázname predvádza Dr. Tarterová svoje myšlienky počas prednášky na epidiaskope. Na ďalšej schéme, ktorú premieta na plátno vidíme opäť stoh, lenže tentoraz je pretkaný akýmisi paličkami a sem a tam v ňom vidíme malé tehličky, teda viac alebo menej prebádané miesta informačného priestoru, miesta v stohu, z ktorých už boli vyňaté slamky. "Proste po nich pátrať musíme“, obracia sa mladá vedkyňa na svojich zväčša postarších kolegov v auditóriu.
VIETOR NA MESIACI
Na kopci v okolí amerického mestečka delaware v štáte Ohio občas povievala vlajka, ktorej vztýčenie signalizovalo, že tunajší rádioteleskop začína pátranie po signáloch mmozemských civilizácií. Na pravouhlom páse plátna, ktorý sa trepotal vo vetre bol vyobrazený modrý kruh, z ľavej strany ju do polovice zakrýval žltý žiarivý priestor Slnka, v pravej polovici čerň vesmíru. Dole bol na tmavom pozadí malý biely krúžok – Mesiac.
Táto čudesná štandarda mala svoju vlastnú históriu. Zhotovil ju akýsi farmár z Illinois, v čase, kedy prvá výprava štartovala k Mesiacu. jeho návrhom bolo, aby bola vztýčená na mŕtvom povrchu našej prirodzenej družice, ako symbol jednoty ľudstva pred tvárou vesmíru. Návrh neprešiel – v nehostinnej mesačnej krajine sa nakoniec ocitla americká vlajka, hviezdy a pruhy na obdĺžniku z naškrobenej hmoty, ktorú zvlnili a narobili do nej záhyby, aby v neexistujúcom vánku nedržala priamo, placatá ako kus prekližky. A tak namiesto „vlajky ľudstva“ stojí doteraz na mesačnej pustatine Mora pokoja americká vlajka, vyfotená pre celý svet v poryvoch vánku na bezveternom Mesiaci.
Oproti politikom vedci dnes už anonymného illinoiského farmára podporili, takže jeho vlajka stúpa na stožiar v čase, kedy sa menej ortodoxným bádateľom podarí „utrhnúť“ chvíľu z prevádzky rádioteleskopu pre prácu na programe SETI, čo je od roku okrídlená skratka pre organizáciu „Search for Extraterrestrial Intelligence“ pôsobiacu pri Medzinárodnej astronautickej federácii, ktorej úlohou je pátranie po mimozemskej inteligencii.
STRATÉGIE PÁTRANIA
Hľadanie pomocou rádioteleskopov je plne automatizované a človek sa ho zúčastňuje predovšetkým vo fáze určovania cieľov a pri analýze výstupných údajov. Z detekčného prístroja vychádza nekonečná páska so zdanlivo bezvýznamnými číslami, ktoré charakterizujú signály z prirodzených nebeských zdrojov. Iba veľmi zriedka upúta pozornosť bádateľa vyhodnocujúceho tieto číslice niečo zvláštne, nejaký signál, ktorý je omnoho silnejší než obvyklé pozadie „bieleho šumu“. Vedci sa snažia dopátrať povahy signálu a vylúčiť jeho pozemský pôvod, pričom sa asi často musia vyrovnávať s myšlienkou, že signál iných rozumných bytostí vo vesmíre môžeme zachytiť napriek všetkým prípravám iba náhodou. Potom nám /ak odmietneme predstavu o UFO ako o umelých objektoch mimozemského pôvodu / teda neostáva nič iného, ako čakať. Môže sa to stať zajtra, ale aj za tisíc rokov – čo však musí byt mučiace pomyslenie pre invenčných bádateľov, ktorí nie sú ochotní vyčkávať na slepú náhodu.
Týmto spôsobom boli vypracované rôzne druhy stratégie pátrania po umelých signáloch z vesmíru od tých najjednoduchších až po veľmi zložité, vychádzajúce z pomerne rozvinutej predstavy o tom, po čom vlastne pátrame. Ako asi vyzerajú – aspoň v hrubých rysoch – oné civilizácie, ktoré sa snažíme objaviť? a čo by ich malo primeť k tomu, aby k nám vyslali signály?
Podľa matematických modelov by musela každá civilizácia vysielať signály po dobu tisíc až stotisíc rokov, ak by sa malo nadviazať spojenie. Pritom vyvstáva otázka, aké by k tomu mala mať mimozemská civilizácia dôvody. Muselo by ísť o nejakú zákonitú fázu pri jej technologickom vzostupe. Táto civilizácia by mohla v určitom stupni vývoja vyčerpať vnútorné rezervy „generácie informácií“ a pociťovať existenčnú nutnosť vonkajšej výmeny informácií. V tom prípade môžu existovať v rôznych častiach vesmíru, menovite v našej Galaxii vyspelé systémy takejto výmeny, takže by nám stačilo vstúpiť do tohoto „galaktického klubu.“ Tejto koncepcii sa podriaďuje stratégia pátrania, voľba technických prostriedkov, metód a pod.
NA VLNE 21
Myšlienka dať o sebe vedieť bola prvýkrát uskutočnená 16. novembra 1974, kedy obrovský rádioteleskop v Arecibe na Portoriku s priemerom 304 metrov vyslal do vesmíru veľmi intenzívny signál s posolstvom iným rozumným bytostiam. Signál bol usmernený ku kruhovému hviezdnemu zoskupeniu M 13 nachádzajúcom sa v súhvezdí Herkula. Táto hviezdokopa, ktorá je jedným z najkrajších objektov severnej oblohy je od nás vzdialená na 20 500 svetelných rokov a obsahuje asi pol milióna hviezd viditeľných už volným okom ako hmlistý obláčik. Informačný objem posolstva predstavuje 1679 dvojitých jednotiek a ide v podstate o kódovaný piktogram obsahujúci najdôležitejšie údaje o zemi a jej obyvateľoch. Aj najväčšieho optimistu však musí raniť myšlienka, že aj keby išlo všetko podľa našich predstáv, dostane sa nám odpovede od vysoko rozvinutých civilizácií v zoskupení M 13 spať na Zem za neuveriteľnú dobu 48 000 rokov.
Pol tisícročia nato, ako Krištof Kolumbus pristál pri brehoch Ameriky, zahájila NASA veľkorysý projekt, ktorý mal byť ďalším pokusom o zistenie existencie mimozemských civilizácií. V pondelok 12. októbra 1992 sa o 19. hodine svetového času zapojili do práce gigantický pohyblivý rádiotelskop v kalifornskom Goldstone v Mohavskej púšti a stabilná anténa v Arecibe. Dlhodobý projekt, ktorý stojí stovku miliónov dolárov však podľa väčšiny vedcov dodnes nepriniesol dôkaz o cudzom intelekte vo vesmíre.
ČAKANIE NA KONTAKT
Od roku 1932, kedy americký rozhlasový technik K. G. Jansky zamieril na oblohu 8-dipólovú anténu svojho prijímača, pracujúceho na frekvencii 20,5 Mc a objavil rádiové žiarenie mimozemského pôvodu, prešli tieto skromné experimenty do budovania výkonných rádioteleskopov skladajúcich sa z antény, zosilňovača a registračných prístrojov. Základnou zložkou impozantných rádiových ďalekohľadov je kovová tyč /dipól/, v ktorej prijímané rádiové žiarenie generuje elektrický prúd. Aby sa dosiahla väčšia citlivosť, sústreďuje sa rádiové žiarenie prostredníctvom parabolickej antény do jej ohniska na dipól. Keďže sú však rozmery paraboloidov obmedzené parametrami kovového materiálu, často sa vytvárajú rady menších antén, z ktorých sa zisk sústreďuje do spoločného prijímača. K tomuto typu pracoviska patrí aj sústava Very Large Array s dvadsiatimi siedmymi pohyblivými parabolickými anténami o priemere 25 m, rozmiestnených v tvare písmena „Y“ 64 kilometrov západne od Socorra v americkom štáte Nové Mexiko. Ak vám je toto miesto povedomé, nemýlite sa – ide o reálne dejisko kultového románu Carla Sagana a veľkolepého filmu Roberta Zemeckisa „Kontakt“.
POPLACH V SOCORRO
Porovnanie do akej miery možno považovať dielo z oblasti science-fiction za možnú simuláciu budúcej a dlho očakávanej udalosti, môže priniesť mnohé zaujímavé závery. Predstavme si, že sedíme v dispečingu pri riadiacom paneli zariadenia, ktoré usmerňuje pohyb antén, sprostredkúva záznam údajov z výstupu zosilňovača, kreslí mapu rádiového zdroja počas doby, kedy cez neho prechádza anténový zväzok, ako aj analyzuje a testuje súbory prijímaných signálov.
Ako by mohla táto situácia vyzerať? Odrazu sa na paneli rozbliká červená kontrolka alarmu. Na displeji, označenom „Intenzita verzus Frekvencia“, začne ostro stúpať šípka ukazovateľa. Druhý displej podpísaný „Intenzita verzus Čas“ začne znázorňovať sériu impulzov pohybujúcich sa zľava doprava a potom mimo obrazovku. Detekcia signálu začne prebiehať podľa premyslenej rutiny a udalosti sa valia jedna za druhou.
Signál bol zachytený väčšinou rádioteleskopov, takže nejde o poruchu na jednom alebo dvoch zariadení anténovej sústavy. Interferometria vylučuje zdroj na obežnej dráhe, čo potvrdzuje i rýchle telefonické spojenie s veliteľskou centrálou NORAD pre sledovanie zemských satelitov. V zornom poli sa – podľa románu a filmu „Kontakt“ – nachádza Vega, najjasnejšia hviezda v súhvezdí Lýra, ktorá patrí k typu horúcich bielych hviezd, spektrálnej triedy A0V, s povrchovou teplotou 9200 K. Z dôvodov, ktoré sú vysvetlené v knihe použil Carl Sagan ako zdroj rádiového signálu práve Vegu, aj keď by ako zdroje umelých signálov z hľadiska existencie mimozemských civilizácií využívajúcich energetické zdroje svojich planetárnych sústav alebo sústav so žiarením porovnateľným s „industriálnym“ žiarením Zeme pripadali hviezdy podľa nasledovného prehľadu.
Možné civilizácie využívajúce zdroje celej planetárnej sústavy /podľa V. Slysha 1985/: Objekt 0507+528 PO5 vo vzd. 71 svet. rokov, objekt 0453+444 PO3 vo vzd. 104 svet. rokov, objekt 0536+467 PO5 vo vzd. 78 svet. rokov, objekt G 357.3–1.3 vo vzd. 23 svet. rokov a objekt 0259+601 PO2 vo vzd. 424 svet. rokov.
Slnku podobné hviezdy so silným industriálnym žiarením, t.j súvislou rádiovou emisiou medzi 100 a 1000 megahertzov /podľa A. Archipova 1988/: Objekt HD21 899/0328 vo vzd. 88 svet. rokov, objekt HD100 623/1132–325 vo vzd. 31 svet. rokov, objekt HD187 691/1948+102 vo vzd. 59 svet. rokov a objekt HD 187 923/1949+115 vo vzd. 52 svet. rokov.
„PÍPAJÚCE“ PRVOČÍSLA
Usaďme sa opäť na otáčavú stoličku v riadiacej miestnosti najväčšieho rádiového ďalekohľadu pri Socorre v Novom Mexiku a vypočujme si od doktorky Elleonor Arrowayovej stelesnenej vo filme Jodie Fosterovou zhrnutie modelovej situácie zachytenia umelého signálu z vesmíru:
„Máme tu extrémne silný, pomerne málo monochromatický signál. Tesne za šírkou vlnového pásma tohoto signálu nie sú žiadne iné frekvencie, na ktorých by bolo niečo iného ako šum. Signál je lineárne polarizovaný, ako by bol vysielaný nejakým rádioteleskopom. Frekvencia signálu obnáša okolo deviatich gigahertzov, teda tesne nad minimom galaktického pozadia rádiového šumu. To je ideálny typ frekvencie pre niekoho, kto chce byt počutý na veľkú vzdialenosť. Potvrdili sme siderálny pohyb zdroja, čo znamená, že sa pohybuje, akoby pochádzal odniekiaľ zhora z hviezdneho priestoru a nie z nejakého vysielača tu dole. Interferometria, tak, či onak vylučuje, že by sa zdroj nachádzal na obežnej dráhe Zeme.“
Doktorka Arrowayová nás obdarí pôvabným úsmevom Jodie Fosterovej a pokiaľ sme z predošlého výkladu veľa nepochopili, navrhujem previnúť videokazetu s touto sekvenciou filmu opäť o 36 sekúnd dozadu. Uvedené konštatovanie je totiž pre naše ďalšie úvahy kľúčové.
„Teraz sa pozrime pozornejšie na tie pohyblivé impulzy“, pokračuje doktorka Arrowayová. „Predpokladajme, že sa jedná o binárnu aritmetiku. Previedol to už niekto do desiatkovej sústavy? Vieme, už o akú radu čísel sa jedná? No dobre, môžeme to počítať z hlavy …59, 61, 67 …71 … Nie sú to všetko náhodou prvočísla?“
Predbehneme udalosti a povieme, že sú. Vysielaný signál je totiž dlhou radou prvočísiel, teda celých čísel, ktoré nemožno deliť žiadnym iným celým číslom okrem jednotky a samých seba. Žiadny v astrofyzike známy proces nevytvára prvočísla a preto musí byt detekovaný signál umelého pôvodu.
Neskôr v spolupráci s rádiobservatóriami na celom svete bolo overené, že sa zdroj rádiových vĺn skutočne pohybuje so zameranou hviezdou. Prístroje detekovali rovnaký signál, rovnaké pípanie monotónneho sledu prvočísiel nielen na čiare neutrálneho vodíka s vlnovou dĺžkou 21 cm s frekvenciou 1420,4 MHz, ale aj na hydroxylovej linke s vlnou dĺžkou 18 cm a frekvenciou 1667 MHz, ako aj na iných frekvenciách.
VESMÍRNY PALIMPSEST
V teórii literatúry, ako aj priamo vo svojej muzeologickej praxi som sa mal možnosť stretnúť s palipsestom, teda pergamenovým rukopisom viackrát popísaným po odstránení staršieho textu. Z tohto dôvodu mi teda nerobí problém predstaviť si palimpsestovú, teda viacvrstevnú štruktúru mimozemského rádiového posolstva. Žiadna vyspelá civilizácia totiž neostane iba pritom, aby na svoju existenciu upozornila vysielaním sledu prvočísiel bez hlbšieho posolstva. Túto skutočnosť opäť vynikajúco ilustruje kniha a film „Kontakt“.
Princípom, na ktorom sa zakladá existencia „druhej vrstvy“ je skutočnosť, že žiarenie prichádzajúce k pozorovateľovi vibruje v pravých uhloch. Keď takáto vibrácia rotuje, je vlna elipticky polarizovaná – pravotočivo, ak rotuje v smere otáčania hodinových ručičiek alebo ľavotočivo v opačnom prípade. Variáciou týchto typov polarizácie je možné prenášať bitové informácie – ak je polarizovaná doprava, je to logická nula, pokiaľ doľava, je to logická jednotka. Na Zemi sa v praxi využíva modulácia amplitúdy a frekvencie, ale nerobí sa pri polarizácii. Predpokladajme, že u zachyteného signálu je polarizácia viac pravotočivá, ako ľavotočivá – teda nie je náhodná, ale ukrýva zámernú správu. Celkový počet bitov môže predstavovať až číslo v desiatkach miliárd, ktoré je výslednicou troch prvočísiel. A čo môžu znamenať nejaké tie prvočísla naviac?
Dajme opäť slovo doktorke Arrowayovej: „To by mohlo znamenať, že nám posielajú obrázok. Ako vidíte, táto správa sa skladá z veľkého počtu informácií. Predpokladajme, že toto vysoké číslo je výslednicou troch čísel menších: je to číslo krát číslo krát číslo. Správa je teda trojrozmerná.“
Stručne povedané, môžeme si predstaviť, že to bude statický trojrozmerný obraz ako nehybný hologram alebo dvojrozmerný obraz meniaci sa v čase, teda film. Čo sa týka obsahu, môžeme predpokladať, že iná civilizácia začne svoju správu tým, že vráti na Zem signály, ktoré v druhej polovici tridsiatych rokov opustili našu planétu a ktoré zachytili ako prvé. Inak povedané, naši vesmírni susedia si ako prvé pozrú televízne vysielanie z otvorenia olympijských hier v Berlíne roku 1936 s príhovorom Adolfa Hitlera a skandovaním heilujúceho davu, aby nám ho poslali spať ako zrkadlo nastavené našej vlastnej kultúre.
KĽÚČ K TRETEJ VRSTVE
Pod „vrstvou“ prvočísiel a vráteného televízneho signálu je však možné predpokladať ešte tretí signál, slabší ako upútavací, ktorý je však vlastným obsahom správy v súboroch po zhruba tisíc bitov oddelených pauzami, ktoré predstavujú jednotlivé „stránky“ správy. Na začiatku každej stránky je ako návestie číslo v dvojkovej sústave, číže jej poradové číslo. Aj keď spočiatku budeme možno tápať v temnotách nevedomosti, čo sa týka dešifrovania správy na skutočnosť, že ide o technický návod, by nás mohla upozorniť štruktúra vnútorných odkazov – na „stránkach“ s nižším „číslovaním“ sú inštrukcie jednoduchšie, ako na tých nasledujúcich. Samotný kľúč by potom mohol byt kódovaný vo fázovej modulácii, podobnej ako sa využíva v telemetrii radarov a kozmických lodí, ktorá vôbec neruší rádiové spektrum.
Zachytenie a dekódovanie možného mimozemského signálu sa však v budúcnosti neobíde bez širokej medzinárodnej spolupráce mnohých krajín sveta. Sme však my, obyvatelia planéty, ktorej dejiny práve tak ako aj súčasnosť sa nezaobišli bez genocídy a vojnových konfliktov pripravený na telegram, ktorý môže byt zajtra v tomto znení odoslaný z amerického Socorra?
„NEOBVYKLÝ PRERUŠOVANÝ RÁDIOVÝ ZDROJ V REKTASCENZII 18H 34M, DEKLINÁCIA PLUS 38 STUPNOV 41 MINÚT, OBJAVENÝ SYSTEMATICKÝM PROGRAMOM POZOROVANIA OBLOHY. FREKVENCIA 9,24176684 GIGAHERTZ, ŠÍRKA VLNOVÉHO PÁSMA 430 HERTZ. BIMODÁLNE AMPLITÚDY PRIBLIŽNE 174 A 179 JANSKYS. AMPLITÚDY DOKAZUJÚ KÓDOVANÚ SEKVENCIU PRVOCÍSIEL: GLOBÁLNE POKRYTIE V PLNOM ROZSAHU NEVYHNUTNE NUTNÉ: DALŠIE INFORMÁCIE ŽIADAJTE TELEFONICKY V SPOLUPRACUJÚCICH OBSERVATÓRIÁCH.“
Dr. Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 267