Publikácie
Etruskovia žijú medzi nami
Keď som začiatkom leta 1999 písal článok, ktorý vyšiel v prvom čísle dnes už neexistujúceho časopisu „Skryté skutečnosti“pod názvom „Tajomní Etruskovia prehovorili“ ešte som netušil, že sa k problematike tajomného národa, ktorý sa v období od 8. do 1. storočia před n.l. zapísal do dejín Západu významnou kapitolou po toľkých rokoch opätovne vrátim. Predmetom nášho dnešného rozprávania tentoraz nebude mediálny návrat starých Etruskov po tajomných karmických líniách, odhaľovaných psychotronikmi, ale hľadanie reálnych Etruskov v modernej dobe tentoraz síce bez okultných metód, ale zato zložitými technikami molekulárnej genetiky.
BUDÚ HOVORIŤ GÉNY?
Hneď na úvod sa musíme presunúť do Murla, malej toskánskej dedinky pri Siene, kde možno dodnes vystopovať príklady toho, že Etruskovia nevymreli pred dvetisíc rokmi. V dedine, ktorá je mimoriadne významným archeologickým náleziskom môžeme totiž k veľkému údivu postretnúť živých dvojníkov dávnych malieb a sôch. Tento neobyčajný fenomén dokumentoval začiatkom deväťdesiatych rokov výskum talianskych genetikov, ktorí sa rozhodli izolovať dedičný materiál z telesných pozostatkov starovekých Etruskov a porovnať vrodené znaky so vzorkami krvi súčasných obyvateľov Murla.
Dedinka je vlastne iba malebným zhlukom domov, skromne učupených okolo kostola v zvlnenom teréne toskánskeho kraja. Možno by v nej život ospanlivo pokračoval, tak ako po stovky rokov na brehoch Sieny, nebyť neuveriteľného stretnutia s priepastnou minulosťou, aké zažili talianski vedci a všetci, ktorí sa s ich objavom doposiaľ zoznámili. Naše rozprávanie začneme niekedy v roku 1991, kedy do Murla dorazili automobily tímu profesora Alberta Piazza, aby odobral dedinčanom prvé vzorky krvi. Profesora, ktorý je vedúcim katedry genetiky, bilógie a lekárskej chémie na univerzite v Stanforde priviedol na toto miesto veľkorysý paneurópsky projekt zameraný na diferenciáciu „genetickej morfológie“ v historickom vývine jednotlivých národov, či etnických skupín.
A prečo došlo k objavovaniu zaniknutého sveta práve v Murle? „Pretože táto dedina bola izolovaná od veľkých vĺn migrácie, ktoré tu prebiehajú od antiky“, vysvetľuje s nevšednou oduševnenosťou vedec. " A tak súčasní obyvatelia Murla poskytujú jedinečnú šancu na výskum genetických vlastností, spoločných s prapôvodnými obyvateľmi, najmä Etruskami. Hodláme totiž preukázať príbuzenský vzťah medzi terajším obyvateľstvom Talianska a obyvateľstvom, ktoré na tomto území žilo ešte před vznikom Rímskej ríše. Je dokázateľné, že okolo 7.storočia pred n.l. tu žili tri veľké skupiny obyvateľov: Kelti na severe, Etruskovia v strede a Gréci na juhu." Pre svoju genetickú analýzu si profesor Piazza okrem Murla v Toskánsku vybral aj ďalšie lokality – Trino Vercellese v Piemonte a niekoľko sicílskych dedín neďaleko od Selinonte. Pri ich výbere sa prísne riadil historickými, demografickými a lingvistickými kritériami.
ETRUSKOVIA NEVYMRELI!
O existencii Etruskov v Murle svedčia archeologické vykopávky, ktoré od dvadsiatych rokov robia odborníci z Bryn Mawr College. Po overení hypotézy, že tu naozaj Etruskovia žili, odobrali lekári vzorky krvi asi desiatim percentám obyvateľov. Po destinácii DNA sa budú šetrne zmrazené a uskladnené vzorky porovnávať s DNA, ktorá bola extrahovaná z kostier Etruskov na pohrebiskách, ležiacich pod olivovými hájmi na toskánskom území. Samotné porovnávanie prebehlo laboratórnou technikou, ktorá je schopná odlíšiť genetické znaky až u stopäťdesiatich národov niekoľko generácií dozadu. „Zatiaľ sme našli iba niekoľko odlišných genetických znakov, ktoré môžeme považovať za smerodajné“, vysvetľuje profesor Piazza, ktorý si zachováva vyrovnaný a prezieravý vedecký postoj. Ani po značnej dobe, ktorá už ubehla od začiatku výskumu nechce profesor predbiehať udalosti, hoci bolo úsilie o objavenie „nositeľov znakov“ zásadných rozdielov bolo úspešné medzi potomkami ketskej, gréckej a etruskej línie. Súčasne ku svojmu projektu dodáva zásadné hodnotenie, ktoré eliminuje prípadné rasové nahliadanie na problém:
„Z vedeckého hľadiska je problém rozčlenenia ľudstva na rasy už dávno prekonaný. Nielenže neexistujú rasy podradné a nadradené, ale neexistujú vôbec. Takéto delenie ľudí vychádza z civilizačnej koncepcie zo začiatku 19. storočia. To, čo nás zaujíma, nie je vypátrať "čistých“ talianov alebo „čistých“ Etruskov. Chceme odhaliť vplyvy dávnej migrácie na genetické štruktúry súčasnej Európy".Čo všetko sa dozvieme zo štruktúry DNA? Umožnia porovnávacie analýzy preukázať, že Murlovia sú autentickými potomkami Etruskov?
ŽIVÍ DVOJNÍCI FRESIEK
Napriek tomu, že mimoriadne opatrný kolektív vedcov zatiaľ nedospel k jednoznačnému dôkazu o obyvateľoch Murla ako priamych potomkov Etruskov v dedičnej línii, osobitný štáb publicistov francúzskeho časopisu „Figaro Magazine“ sa v spolupráci štylistiek, kaderníka a fotografa usilovali presvedčiť svojich čitateľov, že vidiečania z Murla naozaj predstavujú plnokrvých Etruskov. Žurnalisti vychádzali z konštantnej fyziognómie miestneho obyvateľstva, o ktorom bolo známe, že bolo historicky izolované. Svojrázny dokumentačný prístup prostredníctvom fotografie však kupodivu podporil aj Dr.Dominique Briquel, riaditeľ oddelenia výskumu Etruskov z parížskeho „Národného centra vedeckého výskumu“ /CNRS/, ktorý je zástancom menej ortodoxných prístupov:
„Ide o dobrý príklad, ako sa dá rozvinúť vedecký výskum. Nepovažujem totiž za absurdné porovnávať fyzické črty Etruskov s ich dedičnými nástupcami cez umelecké diela antiky. Najmä ak etruské výtvarné umenie v 3. a 2. storočí pred n.l. bolo opisné a verné realite.“ Aj keď sa antické umenie podriaďovalo prísne estetickým kánonom, čím sa odkláňalo v určitej miere od reality, tak akomnalíčené fotomodelky v časopisoch od prirodzenej krásy žien, môžeme iónsky úsmev, grécky nos a veľké mandľové oči považovať za všeobecné črty. A práve takéto oči, nosy a úsmevy môžeme nájsť u súčasných obyvateľov Muria. Fyzická podobnosť medzi obyvateľmi Murla a Etruskami je pochopiteľná, vysvetliteľná a podľa fotografií, ktoré publikoval „Figaro magazine“ aj neoddiskutovateľná, čo máte možnosť posúdiť aj vy samotní. Aj keď etruská civilizácia nevytvorila monumentálne diela, ktoré nachádzame u niektorých starovekých impérií usmernila vďaka svojej dočasnej sile a kultúre, založenej na starej orientálnej tradícii, nebývalý rozmach moci novej matky národov, ktorou sa stala Urbs romana.
DIVADLÁ HROBIEK, USMIEVAVÍ MŔTVÍ
Hoci viditeľných dokladov o etruskej kultúre existuje málo, prispelo k jej poznaniu predovšetkým odkrytie rozľahlých pohrebísk vytesaných do tufovej horniny. O veľkých komorových hrobkách so stenami vymaľovanými nádhernými freskami sa ako prvý zmieňoval anglický cestovateľ George Dennis v knihe „Mestá a pohrebiská Etrúrie“, ktorá vyšla v roku 1848. Jeho opis návštevy nekropoly v Norchii srší bádateľským nadšením: „Zahli sme za roh údolia a hľa, pred nami sa zjavil veľký okruh pamätníkov. Bol to rad hrobiek v skalnej stene, ktorá napravo tvorí bariéru údolia. Niektoré ležali dvesto stôp nad potokom. Bolo to úplné divadlo hrobiek !“
Ak si všimneme postavy na freskách z etruských hrobiek, zrejme nás prekvapia apatické, zachmúrené tváre vyobrazených ľudí, ktorých pohľad smeruje do prázdna. Akoby z ich výrazu úplne vymizla životná sila a optimizmus, taký príznačný pre maľby hrobiek z doby rozkvetu. Veď to, čo u nich asi každý obdivuje je to, že sa – ako sa zdá – Etruskovia vôbec nebáli smrti a že jej s úsmevom pozerali do tváre, akoby verili, že život nekončí pozemským skonom, že radosti života budú užívať aj potom.
O tom všetkom nesvedčia iba úsmevy mŕtvych, ale aj iné nástenné maľby v hrobkách: hodujú na nich muži aj ženy, tanečníci podskakujú, športovci vrhajú disky, boxujú, iní cválajú na koni alebo si nalievajú víno. Na freskách nechýbajú ani kvitnúce stromy a lietajúci vtáci. Tváre starovekých Etruskov sú usmiate, vyjadrujú radosť zo života. V rakvách, v sarkofágoch, leží na poduške muž a vedľa neho žena. Obaja sa usmievajú, akoby čakali, že im niekto podá do ruky pohár, naplnený sladkým vínom.
Nie je teda tajomstvom, že Etruskovia vytvorili nádhernú kultúru a že jej ďalší život zastal na čepeliach mečov dobyvateľov. Zvláštne mystérium je však ukryté v tichu a temnotách ich hrobiek všetko je veselé usmiate a nikto nevie prečo. O tom, či sú však genetické vlastnosti Etruskov fixované u súčasných potomkov tohto skvelého národa, možno prezradí viac genetika, ak ide o prejav súvislej dedičnej línie, alebo parapsychológia, ak by sme mali skôr do činenia s kolektívnou reinkarnáciou ľudu starovekých augurov. Jedno je však isté, a to nepopierateľná podobnosť dnešných obyvateľov Murla s Etruskami spred vyše dvoch tisícročí, ktorých portréty sa zachovali na antických umeleckých dielach.
Dr. Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 89