Publikácie
Kniha mien
„Zabili pätnástich a vybuchol Vezuv. Zlikvidovali osemnástich a v Španielsku začala zúriť inkvizícia. Zavraždili tridsiatich a nacisti vtrhli do Poľska. Teraz sú po smrti tridsiati traja, svet smeruje ku konečnej skaze a len tri duše jej ešte stoja v ceste.“ Do týchto viet možno zhrnúť prológ najnovšieho románu amerických autoriek Jill Gregoryovej a Karen Tintoriovej. Po dvoch predošlých tituloch na ktorých sa spoločne podpísali, ako bola esejistická kniha „Čo znamená byť židom?“ (1991), či románe „Niečo požičané, niečo modré“ (1993) prichádzajú so znepokojivým a dramatickým konceptom, ktorý napriek profesorovi z Georgetownskej univerzity v hlavnej úlohe nie je žiadným „univerzitným románom“.
Začalo to od Adama
Profesor David Shepherd si už od detstva zapisuje do zápisníku mená, ktoré
sa mu nečakane objavujú pri záchvatoch migrény v pamäti. S pomocou
učeného rabína Eliezera ben Mošeho odhalí, že pochádzajú z tajuplnej
„Knihy mien“, apokryfného textu o ktorom kabalisti už po stáročia
predpokladali, že je úplne stratený. Podľa tajnej židovskej tradície
traktát obsahoval v šifrovanej podobe mená tridsiatich šiestich
spravodlivých ľudí v každej generácií – Utajených, ktorí
udržiavajú krehkú rovnováhu sveta. Utajení však začínajú rad za radom
násilne zomierať a svet sa stáva čoraz viac vratkejším: v Afganistane
vypukne krutá gerilová vojna, New York postihnú obrovské záplavy, na
Melbourne zaútočia teroristi a v Chile sa rozpúta zemetrasenie. David
Stepherd sa nedobrovoľne ocitá uprostred neľútostného boja s gnozeami,
temným mystickým kultom, ktorého cieľom je zahubiť všetkých Utajených, a
zničiť tak svet. Situácia kulminuje vo chvíli, kedy profesor na zozname
ohrozených objaví aj meno svojej nevlastnej dcéry …
Mená, ktoré sa objavujú v profesorovom vedomí súhlasia s menami, zaznamenanými na útržkoch papyrusu a objavených pri vykopávkach na Blízkom východe. Podľa tajnej tradície zasvätencov, ťahajúcej sa ako červená niť stáročiami Adam odpísal Božiu Knihu mien, teda zoznam mien všetkých stvorených bytostí, ešte na úsvite dejín pre seba a pre svojich synov. Tí si jej odpis odovzdávali z jednej generácie na druhú, až sa dostala do rúk Mojžiša, pochádzajúcemu z Léviho kmeňa, ktorý sa pri kočovaní dostal až na územie Egypta niekedy v polovici 13. storočia pred n.l. Neskôr sa vraj stala súčasťou votívneho pokladu po stáročia ukrytého v jeruzalemskom chrámovom trezore. Keď však rímske légie pod Titovým velením obsadili a zruinovali chrám na posvätnej hore Mórija, boli jeho cennosti odvezené do Ríma a s nimi sa stratila aj starobylá Kniha mien napísaná v jazyku, ktorému dobyvatelia od Tiberu nemohli rozumieť. A väčšina z nás kabale, tomuto jazyku, ktorým možno vraj hovoriť ako po horúcej telefónnej linke priamo k Bohu, nerozumie ani v súčasnosti.
Horúca linka k Bohu
Pokiaľ vyslovíme slovo „kabala“ väčšine ľudí sledujúcich bulvárne
relácie a časopisy sa v mysli zrejme vybavia tváre niektorých celebrít,
ktoré si uviazali okolo zápästia červené povrázky a prijali hebrejské
mená. Tentoraz však nemyslíme na Madonninu verziu kabaly, ale na skutočný
význam tohto hebrejského označenia tajnej tradície. V širšom zmysle slova
sa tým mienia ezoterické židovské náuky, o ktorých sa nepíše
v Pentateuchu, v užšom mysticko-teozofické učenie, ktoré sa objavilo
v južnej Európe koncom 12. storočia.
Základom kabaly je myšlienka, že v posvätných textoch možno odhaliť hlbší význam, ku ktorému je možné dospieť na základe vzájomného vzťahu hlások a čísiel, keďže hebrejské znaky hlások majú aj číselnú hodnotu. Pomocou slov a čísiel dôjde ku spojeniu duchovného sveta s materiálnym, ktoré umožňuje dokonca zaklínanie duchovných bytostí, obývajúcich rôzne svetové sféry, pokiaľ zasvätenec pozná ich „pravé“ meno.
A práve v zložitých kabalistických špekuláciách možno nájsť viaceré odkazy na neveľký počet Utajených, lamedvavnikov. Podľa učenia rabína Abajeho musí totiž v každej generácii viditeľného sveta existovať tridsaťšesť spravodlivých ľudí, ktorí sú požehnaní šechinou, ženským aspektom Boha.
„Lamedvavnici by mali byť zvláštni ľudia, ktorých duše dosahujú najvyššiu duchovnú úroveň“, vysvetľuje Davidovi doktorka Jael Harpazová, izraelská archeologička zo Safedu a profesorova budúca partnerka v honbe za klenotmi Áronovho náprsníka. „Ich dobrota je taká mocná, vychádzajúca z ich vnútra, že sú schopní tvoriť úplnú jednotu s Bohom ešte tu na zemi. Mystici hovoria, že lamedvavnici sa pohybujú medzi nami nepozorovane. Najmenej tridsaťšesť v každej generáci, a ani sami o sebe to nevedia. Preto ak niekto tvrdí, že je jedným z nich, určite to nie je pravda. Sú skromní a robia dobro potichu, vyhýbajú sa uznaniu, či chvále. Hasideánski rabíni rozprávajú príbehy o Utajených, ktorí prišli do mesta ako neznámi ľudia, zachránili ho pred pohromou, a potom sa bez fanfár vytratili tak rýchlo, ako sa objavili.“
Odvekými nepriateľmi lamedvavnikov sú gnozeovia, tajné spoločenstvo vychádzajúce z tradície jednej z radikálnych gnostických siekt staroveku a veriace, že ľudstvo bolo pri stvorení uväznené v hriešnych telách zlomyseľným demiurgom. Podľa nich vlastní každá duša schopnosť preniknúť do nejakého vrodeného poznania – akéhosi duchovného rebríka, ktorý spiritualitu zdvihne dostatočne vysoko, aby sa oslobodila zo zajatia tela.
Tajomstvo Áronovho náprsníka
Schopnosť predpovedať mená Utajených nie je jedinou Davidovou dispozíciou.
Uź v úvode knihy sa dozvedáme, že David vlastní prastarý achát patriaci
do zvláštnej zostavy dvanástich kameňov nachádzajúcich sa kedysi na
náprsníku židovského veľkňaza Árona. Ten mal štvoruholníkový tvar a
bol utkaný zo zlata, modrého a červeného purpuru, karmazínu a súkaného
ľanu. Podľa biblickej knihy Exodus Áron dostal pokyn, aby vždy, keď vstúpi
do svätostánku a bude sa tam modliť k Bohu, mal na srdci tento „náprsník
pre súdne výroky“, ktorý obsahoval mená detí Izraela – názvy
dvanástich kmeňov boli vyryté na dvanástich drahokamoch, ktoré boli
vsadené do zlata a všité do náprsníka zlatou ihlou. Farba každého
z kameňov bola rovnaká ako štandarda, ktorá povievala pred táborom tohto
kmeňa. Veľkňaz nosil náprsník, ako súčasť rituálneho odevu vždy, keď
vstúpil do Svätyne svätýň – pretože predstavoval židovský ľud, mal
pripomínať Hospodinovi dvanásť jeho vyvolených kmeňov a privolávať jeho
milosrdenstvo.
„Viete, ako funguje špiritistická tabuľka, pomocou ktorej sa komunikuje s duchmi?“, pýta sa v knihe Jael Harpazová, aby vzápätí vysvetlila. „Náprsník veľkňaza slúžil v starom Izraeli podobne, na komunikáciu s Bohom. Ľudia prichádzali k veľkňazovi s otázkami, on ich kládol Bohu. Keď ich Áron vyslovil, pozeral na kamene na náprsníku a meditoval o rôznych Božích menách. Kým to robil, písmená na kameňoch striedavo žiarili, takže sa dala prečítať Božia odpoveď.. Keď židovský ľud našiel Božiu priazeň, kamene jasne žiarili. Keď bol Izrael vo vojne a kamene žiarili, bol to znak blížiaceho sa víťazstva.“
Biblické šifry a nepriatelia nebies
Starozákonné kódy popisované v knihe Jill Gregoryovej a Karen Tintoriovej
nie sú pre biblistov ničím novým – teórie o týchto skrytých
posolstvách kolujú medzi mystikmi už oddávna. Už v roku 1291 písal
o nich rabín Bechaje v komentári ku knihe Genesis. A v šestnástom
storočí Moses Cordovero sformuloval teóriu, že každé jednotlivé písmo
v Starom zákone obsahuje v sebe božské významy. Podobne tak v skryté
posolstvá Biblie veril aj Isaac Newton, o ktorého teologickom bádaní sa
dnes medzi predstaviteľmi akademickej obce obvykle zanovito mlčí. Na
ambiciózny projekt dešifrovania Knihy kníh stroskotal však aj jeho
neobyčajný intelekt a matematické nadanie. Bez toho, aby sme museli zabiehať
do podrobností môžeme to zhrnúť do jednoduchého dôvodu, že sa na to
narodil priskoro – na to, aby to dokázal, by sa bez počítača nemohol
zaobísť.
Z tohto dôvodu nikto nenašiel skryté významy biblických textov až do dvadsiateho storočia – kódy príliš zložité na to, aby sa dali vyriešiť manuálne, nakoniec prelomila umelá inteligencia. „Ekvidistančná sekvencia písmen, alebo tiež preskakovanie“, vysvetľuje rabín Cardoza podstatu algoritmu ESP profesorovi Shepherdovi vo výpočtovom stredisku Gabrieliho kabalistického centra v Safede. „Tak počítač odhaľuje tajné slová a frázy skryté v Tóre a v iných textoch. Vynoria sa z rukopisu, pretože písmená tvoriace tajné slová sú od seba vzdialené v rovnakých intervaloch. Pomocou počítača teda možno uskutočniť ESP všetkými možnými spôsobmi – dopredu, dozadu, diagonálne, horizontálne a vertikálne. Dá sa zmeniť vzdialenosť preskakovania a smer hľadania od akéhokoľvek počiatočného bodu, ktorý si človek zvolí. Takéto hľadanie je však takmer nemožné uskutočniť len pomocou pera a papiera, aj keby človek pracoval roky.“
Takmer všemocná metóda, ktorá odhalila mená lamedvavnikov bola zameraná na každé tridsiate šieste písmeno. Keď však Adam podľa tradície zapisoval ich mená do svojej knihy, urobil poznal aj mená gnozeov a iných nepriateľov Boha – amálekitov. Tí boli nazvaní podľa kmeňa Amálekitov (Amálekovcov), keď po odchode Izraelitov útočili na nich počas pochodu púšťou a tisíce ich zabili. Keď Druhá kniha Mojžišova (17, 8–13) rozpráva o rozhodujúcej bitke pri Refidíme prináša svedectvo, ako Mojžiš zdvihol ruky k nebu a Izraeliti pod velením Jozueho víťazili, no keď sa unavil a jeho ramená klesli, začali nepriatelia získavať prevahu. Vtedy sa Mojžišovi poponáhľali na pomoc veľkňazi Árona Chúr – každý mu zboku držali ruky zdvihnuté, až nakoniec Izraelici porazili Amálekitov.
Hoci druhý izraelský kráľ Dávid zlomil moc Amálekitov na prelome 10. storočia pred n.l. rabíni často upomínajú, aby sa nich pamätalo. Amálekiti sa podľa tejto viery znova a znova vynárajú ako protivníci lamedvavnikov a pokúšajú sa zničiť Hebrejcov. Hámán, Herodes, či Hitler mali byť iba niektorými z týchto zlovoľných vyslancov temnôt.
Kabalistický thriller
V prípade „Knihy mien“ dostávame do rúk solídne napísaný thriller,
ktorý sa odohráva na mnohých svete. Obe pobrežia Spojených štátov, Izrael
so svojimi pamiatkami z biblických čias, Krakov, či Londýn pod ktorým si
celé desaťročia sekta gnozeov buduje obrovský podzemný kryt ako novodobú
archu, aby v nej prežili záverečnú kataklyzmu starého sveta a vybudovali
nový ku svojmu obrazu – to všetko tvorí kulisy akcie plnej súbojov,
útekov i pátrania vo viacerých z kabalistických svetov. Nájdeme tu
množstvo odkazov na tajné rabínske učenia, zvláštnu atmosféru podobnú
klíme „Celestínskeho proroctva“ Jamesa Redfielda i početné dejové
zvraty kulminujúce do scény záverečného boja v londýnskom podzemí
v čase, kedy sa „svet lámal vo dvoje“. To, že k záverečnej apokalypse
podľa tisícročného scenára predsa len nedošlo, vďačíme podľa epilógu
predovšetkým tomu, že v časoch najväčšej skúšky človečenstva
dosiahla duchovnú zrelosť v skromnosti a utajení nová generácia
lamedvavnikov: „V čistote srdca, s dušami naplnenými dobrotou a súcitom
si nikto z nich neuvedomoval, a ani sa nikdy nedozvie, akú úžasnú moc má
samotná ich existencia.“
Pokúsme sa teda spolu s Jill Gregoryovou a Karen Tintorovou zdieľať ich spoločnú vieru, že žijú medzi nami aj naozaj.
Miloš Jesenský
(Gregoryová, Jill – Tintoriová, Karen: Kniha mien. Z anglického jazyka preložila Jana Kantorová-Báliková, Ikar, Bratislava 2007, 262 strán)
počet prístupov dnes: 207