Dr. Miloš Jesenský

Vojna v rajskej záhrade

V koprodukčnej snímke režiséra Ralpha Zimana sa na sto minút ocitáme v nemenovanej balkánskej krajine, na topografiu ktorej poukazujú nie len titulka „Východná Európa“.

Zvýšený záujem filmových tvorcov o tento kúsok osudom ťažko skúšanej zeme je prezentovaný najmä detailnou anatómiou občianskej vojny so svojou desivou skutočnosťou. Krvou rozvášnená soldateska vylamujúca dvere a odvádzajúca ich obyvateľov do neznáma, ľudia držiaci sa za ruky utekajúc krížom cez mínové pole, či ženy znásilňované samozvanými ozbrojencami v maskáčoch, ktorých až donedávna poznali ako svojich susedov.

Napriek tomu, že Zimanov film obsahuje letmé, ale otriasajúce odkazy na vojnové hrôzy, zobrazuje túto gehennu predovšetkým spôsobom, ktorý ukazuje absurdnosť a nezmyselnosť ničenia, keď zloba človeka vtrhne aj na miesta, kde sa predtým pokúsil o imitáciu príslovečnej rajskej záhrady. Hlavnou postavou je mĺkvy a utiahnutý Ludovič, muž bez rodiny, vyrovnávajúci sa s ťaživým bremenom svojej komunistickej minulosti prácou v miestnej zoologickej záhrade. V čase, kedy už ulicami svištia guľky, rozhodne sa spolu s veterinárom v zoo zostať a za zložitých podmienok postarať o zvieratá.

A tak sa začína anabáza nesmelého človeka, statočne berúceho na svoje plecia zodpovednosť za životy tvorov, ktorým je neznámy skutok nemilosrdnej vraždy na rozdiel od ozbrojenej zberby vedenej nebezpečným Dragovom. Ten najprv prikáže odviesť a následne popraviť etnicky „podozrivého“ veterinára a pri ďalších návštevách neváha zhabať časť chovných zvierat, aby nakŕmil svojich bojovníkov. Postupom času sa celá situácia skomplikuje, keď sa v areáli objaví asi desaťročný chlapec Zioig, ktorému prednedávnom zavraždili otca. Ludovič sa ho neúspešne pokúsi vyhnať, ale Zioig čoskoro privedie aj svoju matku Ankicu donedávna držanú v internačnom tábore separatistov. V prípade prezradenia im hrozí smrť, pretože Dragovove návštevy sú čoraz nepredvídateľnejšie a fakt, že jeden z jeho pobočníkov príde o život práve za ohradou zoologickej záhrady umožňuje tušiť neradostné finále …

Inter arma silent musae: zatiaľ čo v tejto vojne múzy naozaj mlčali, neostali zvieratá nemé. Zúfalý krik primátov uprostred noci pod krupobitím granátov, bolesť popáleného a napoly uduseného paviána, ktorého Ludovič s nasadením života vyťahuje z horiaceho pavilónu opíc, či žalostné trúbenie slona nad svojou družkou, pomaly umierajúcej od vysilenia a hladu uprostred prvým snehom zaviateho výbehu predstavujú výrečné svedectvo vojnovej neľudskosti a absurdite zabíjania. Zatiaľ čo viacerí recenzenti očakávali od filmu akési „Ludovičovo vykúpenie a znovunájdenie chuti do života“, a podľa tejto predstavy postupne vyjadrovali svoje sklamanie, domnievam sa, že kvality „Človeka v zoo“ ležia v úplne odlišnej rovine: v naplnenej ambícii zobraziť človeka, ktorého vykorenilo pustošenie vojny a spôsob, akým sa snažil zachovať si svoju ľudskosť v podmienkach, kedy sa jej mnoho iných zrieklo – úloha, ktorej sa Sam Neill zhostil s presvedčivosťou, práve tak ako Andie McDowellová v tematicky podobne ladenom snímku režiséra Chouraquiho „Harrisonove kvety“.

Ak podľa Stiftera „chceme hľadať onen jemný zákon, ktorým je riadené ľudské pokolenie“, môžeme tento zákon objaviť v slove. Preto niet divu, ak v dobe, ktorá slovo degradovala na rozkaz, na povel obludne deformujúci skutočnosť (Vaše papiere ! Muži vľavo, ženy vpravo! Kto zastane, bude zastrelený !), považuje Ludovič za svoj najcennejší majetok okrem niekoľkých listov zo šťastnejšieho obdobia svojho života predovšetkým denník. Tu na hárkoch linajkového papiera si slovom buduje svoje súkromie, slovo mu tiež pomáha uchovať si svoju ľudskosť, je to milosť pre človeka, núteného žiť na okraji priepasti, kde sú doma iba hrôza, slepota a zločin. Koľko statočnosti je potrebné, aby človek ostal tam, odkiaľ už ostatní odišli ? Koľko odvahy musí vynaložiť introvert, aby ráno vstal, obliekol si nažehlený odev a s pohľadom upretým do zeme sa uberal do práce okolo vojenskej hliadky, ktorá toho, kto nemá u seba doklady odvlečie do kasární alebo zastrelí priamo na mieste?

Ak sa v tomto filme naozaj vyskytnú nejaké nedostatky, potom ide iba o tie, ktoré vyplývajú z hendikepu inak takmer dokonalej filmovej reči. Tá totiž nikdy nebude môcť zobraziť skutočné hrôzy vojny odohrávajúce sa mimo oblasť ľudskej výpovede, tak ako ľudské oko nemôže zachytiť svetlo, ktorého kmitočet presahuje schopnosť jeho pozorovania. Možno práve tu, pri pohľade na filmové plátno si uvedomíte strach z toho, že v niektorých momentoch môže pri konfrontácii z desivou realitou zlyhávať reč umenia, pretože tam, kde nie je reč, nie je ani človek. Jedine prostredníctvom reči sme sa totiž stali kedysi ľuďmi a tento film hovorí o tom, ako sa zachovať v čase vojny, kedy človek stojí na konci samého seba.

The Zookeeper, Dánsko/VB/ČR/Ho­landsko 2001, 108 min. Réžia a scenár: Ralph Ziman, Kamera: Piotr Kukla, Hudba: Nikolaj Egelund,. Hrajú: Sam Neill (Ludovič), Gina McKeenová (Ankica), Ulrich Thomsen (Dragov)