Pevne verím, že aj po upozorneniach Ministerstva zdravotníctva, ako aj Úradu verejného zdravotníctva, ktoré vydali 28. februára v súvislosti s možnými postihmi za šírenie poplašných správ o prítomnosti koronavírusu na Slovensku je možné slobodne vyjadriť svoj názor na túto tému a to z viacerých dôvodov.
Ak si spomeniete na fantastický film Barryho Sonnenfelda „Muži v čiernom“, určite sa rozpamätáte aj na radu staršieho agenta „K“ mladšiemu kolegovi „J“, ktorou ho povzbudzuje ku čítaniu bulvárnej tlače. Práve v spravodajstve tohto typu môže totiž skúsené oko rozpoznať cenné údaje, ľudovo povedané objaviť prípadnú perlu pohodenú sviniam.
Ak máme veriť spoľahlivým zdrojom, tohto roku oslavuje slečna Lara Croftová päťdesiatku, ale pokiaľ máme veriť vlastným očiam, určite sa výzorom nedostala ani cez polovicu tohto veku. Ale môžeme si to overiť receptom herného publicistu Martina Lupača: „Pokiaľ tomu neveríte, poproste ju o občianku. Dátum narodenia: 14. február 1968. Zachovať si takúto postavu a navyše mladnúť, to žasne aj Madonna.
Je smutnou pravdou, že správa o odchode ľudí, s ktorými sme si boli blízki alebo ich poznali, nás väčšinou zastihne nepripravených. Filozofickou otázkou, na ktorú „Memento mori!“ starých Rimanov odpovedá výrečným imperatívom tak neostáva, iba to, či vôbec možno byť na toto pripravený, ale aj to, či sa to napokon prihodí aj nám samotným a táto správa spôsobí zármutok tým, ktorí nás poznali.
Priznám sa, že keď som presne po dvoch desaťročiach a takmer v deň jeho narodenín opäť stretol Ericha von Dänikena v charakteristickom modrom saku a pásikovej košeli, nedokázal som sa ubrániť silným emóciám. Ak som očakával nostalgiu a dojatie, veľmi skoro ma opäť uchvátilo nadšenie, charizma a výrečnosť dnes už sedemdesiatpäťročného spisovateľa, propagujúceho svoju teóriu o mimozemských návštevách v staroveku s rovnakým entuziazmom, ako aj predtým:
„Som rád, že svet je plný záhad, inak by bol nudný“
Priznám sa, že keď som presne po dvoch desaťročiach a takmer v deň jeho narodenín opäť stretol Ericha von Dänikena v charakteristickom modrom saku a pásikovej košeli, nedokázal som sa ubrániť silným emóciám. Ak som očakával nostalgiu a dojatie, veľmi skoro ma opäť uchvátilo nadšenie, charizma a výrečnosť dnes už sedemdesiatpäťročného spisovateľa, propagujúceho svoju teóriu o mimozemských návštevách v staroveku s rovnakým entuziazmom, ako aj predtým: „Pred niekoľkými tisícročiami, v tých tajuplných dobách, z ktorých nemáme žiadne písomné svedectvá, museli na Zemi pôsobiť všemocné bytosti. Neviem, kým boli a odkiaľ prišli, ale zanechali nám tu svoje stopy, svedkov nepochopiteľných techník.“ Keď skončil autorov dva a pol hodiny trvajúci rečnícky maratón, ktorý v piatok 9. apríla doslova priklincoval na sedadlá stovky poslucháčov v sále trenčianskeho Posádkového klubu, nasledujúca autogramiáda trvala takmer rovnako dlho.
Luna incognita, neznámy Mesiac. Mlčiaca družica Zeme zhliadajúca v bledom jase po celé tisícročia na dejiny ľudstva žijúceho pod klenbou temnej oblohy. Nebeské teleso obiehajúce našu planétu, dorastajúce a ubúdajúce podľa kalendárneho rytmu, vesmírny orloj vyznačujúci slávenie sviatkov a podivuhodný cyklus prírody
Luna incognita, neznámy Mesiac. Mlčiaca družica Zeme zhliadajúca v bledom jase po celé tisícročia na dejiny ľudstva žijúceho pod klenbou temnej oblohy. Nebeské teleso obiehajúce našu planétu, dorastajúce a ubúdajúce podľa kalendárneho rytmu, vesmírny orloj vyznačujúci slávenie sviatkov a podivuhodný cyklus prírody. Zdanlivo nedosiahnuteľný Mesiac prepletal svoj osud so životom človeka, fascinoval vedcov a inšpiroval básnikov po celé trvanie histórie, až do chvíle, kedy na ňom spočinula noha prvého pozemšťana.
Uprostred noci, keď bol mys Canaveral vybiehajúci z floridského pobrežia zahalený do takmer nepreniknuteľnej temnoty mohli mať tisícky ľudí pocit, že odrazu vyšlo slnko. Oslepujúce svetlo sa rozlialo krajinou ako žeravá príbojová vlna. Desať sekúnd nato raketa Saturn V, ktorej vrchol tvorila kozmická loď Apollo 17 dosiahla plný výkon a začala stúpať na ohnivej elipse z plameňa.
Uprostred noci, keď bol mys Canaveral vybiehajúci z floridského pobrežia zahalený do takmer nepreniknuteľnej temnoty mohli mať tisícky ľudí pocit, že odrazu vyšlo slnko. Oslepujúce svetlo sa rozlialo krajinou ako žeravá príbojová vlna. Desať sekúnd nato raketa Saturn V, ktorej vrchol tvorila kozmická loď Apollo 17 dosiahla plný výkon a začala stúpať na ohnivej elipse z plameňa. Jeho farba sa postupne menila z oslepujúcej žltej na purpurovo červenú, aby sa z neho stal obrovský, nadprirodzený chochol svetla – tridsať metrov fialového kúzla, ktoré odnášalo trojicu odvážlivcov zo Zeme preč.
Keď sa na premrznuté pláne Severu, od hlbokých lesov až po hlboké fjordy bičované ľadovým morom zniesla za dlhej noci snehová búrka ktorá zaclonila chladný svit hviezd a mesiaca, ako aj plápolanie studených plameňov polárnej žiary, prechádzala krajinou podľa starých povestí Snehová kráľovná na saniach ťahaných bielymi koňmi.
V mystickom šere kráľovskej kaplnky turínskej katedrály, vysoko na oltári, chránené masívnymi mrežami, nepriestrelným sklom a elektronickým alarmom, odpočíva v relikviári pohrebné plátno, v ktorom sa zázračným spôsobom uchoval odtlačok Ježišovho tela, ako podivuhodné svedectvo o jeho smrti ukrižovaním.
Sindibád je typom mýtického hrdinu prekonávajúci značný kus cesty, aby sa postupne zo sveta arabských legiend presunul aj do celuloidového sveta filmov z ktorých jeden z roku 1973 prepožičal názov i tomuto článku. Príbeh jeho siedmych fantastických ciest patrí medzi perly z Rozprávok Tisíc a jednej noci, keďže pochádza z dôb, kedy sa ešte ani nikomu