Dr. Miloš Jesenský

Upír z Oravy na MFF v Berlíne

Na 53. ročníku práve prebiehajúceho medzinárodného filmového festivalu v Berlíne sa zásluhou Štefana Vraštiaka zo Slovenského filmového ústavu objavil v retrospektívnej sekcii filmový prepis „Draculu“ Brama Stokera pod názvom „Nosferatu, symfónia hrôzy“ (1922) režiséra Friedricha Wilhelma Murnaua (1888–1931), z ktorého 30 percent exteriérov sa nakrúcalo na Slovensku.

Vo filme je sprostredkovateľ nehnuteľností v Brémách požiadaný, aby vyslal svojho krátko ženatého úradníka na panstvo grófa Orloka do karpatských pralesov. Cesta mladého muža v hmle a s plašiacimi sa koňmi záprahu, vlkmi a tajomnými vtákmi je iba nevinným prelúdiom k strašným udalostiam na grófovom hrade. Majiteľa zámku objaví po dlhom blúdení temnými chodbami, ako leží v rakve so zeminou a vyzerá ako mŕtvola. V noci prichádza k spiacemu úradníkovi a vysáva mu krv. V tej istej chvíli sa v Brémách prebudí úradníkova žena Gréta a upír sa musí od svojej obete vzdialiť. Prichádza obdobie morového roku, ktorého hrôzu umocňuje postava Nosferatu, upíra, zakrádajúceho sa svetom. Všade, kde sa objaví, vybiehajú húfy potkanov a ľudia padajú na zem mŕtvi. Nosferatu sa dostáva do Brém a stretáva s Grétou. Tá namiesto toho, aby pred ním v hrôze utiekla, pozve strašného hosťa s otvorenou náručou do spálne. A tak dochádza k zázraku: slnko prerazí mraky a upír sa rozplynie na hmlu.

V symbolickej rovine „Nosferatu“ poukázal na veľmi tenkú hranicu, ktorá oddeľuje „náš“ svet od desivého impéria temných snov a predtúch. Krajina, zrúcaniny zámku, ľudia, to všetko naberá v okamihu hrôzostrašné podoby. Karpatské lesy sú ako bludisko strašidelných bledých stromov, ktorých poskrúcané haluze sa týčia oproti temnej oblohe, úradníkov koč sa postupne mení na pohrebný voz prízrakov. Chvejúce sa slnečné lúče predchádzajú príchod vampíra, Nosferatu sa pohybuje v spomalených záberoch a narastá do obrovských rozmerov, ako inkarnácia zlovestného osudu. Upír sa tak mení na symbol bezmocnosti človeka hľadajúceho si miesto v nemeckej spoločnosti dvadsiatych rokov, v súčasnosti Adolfa Hitlera. Charakteristický je preto čin Gréty, ktorá sa preto, aby zachránila sama seba, ako aj svet, rozhodne milovať toho, koho v skutočnosti nenávidí. O desať rokov sa mnohý nemecký občan strhnutý prúdom politického vývoja rozhodne pre túto alternatívu – voliť Hitlera.

„Nosferatu“ je snímkou o to pozoruhodnejším, že veľká časť jeho deja sa natáčala na území Slovenska – na Oravskom hrade (vo filme možno rozoznať jeho charakteristické architektonické komponenty – vstupnú bránu a tunel, archívnu vežu, zábery z prvého a druhého nádvoria, či vyhliadkovú filagóriu), nad mestskou časťou Dolného Kubína – obcou Kňažia (zábery prícestnej kaplnky), v okolí Strečna a medzi skalnými masívmi Roháčov. V tejto súvislosti sme o rozhovor požiadali dramaturga a filmového publicistu Vladimíra Hanuliaka, aby nám priblížil okolnosti vzniku filmu s ohľadom na slovenské reálie.

Z akého dôvodu prešiel názov filmu, podobne ako jeho definitívna podoba mnohými tvorivými, ale aj zložitými zmenami?

Tento film sa v pôvodine menuje „Nosferatu, symfónia hrôzy“. Názov je preto odlišný od románu Brama Stokera, pretože jeho manželka, dedička autorských práv, sa nedohodla so scenáristom Henrichom Gaalenom a s producentom tohto filmu, a tak musel byť scenár upravený len na motívy. Preto boli pozmenené mená hlavných postáv. Napriek všetkému ostala zachovaná hlavná štruktúra. Pani Stokerová napadla hotový film a vynútila si jeho stiahnutie a zničenie takmer väčšiny kópií. Film bol ale premiérovaný, bol uvedený, a tým pádom bola možnosť ho aj zachovať aspoň v čiastočných kópiách. V šesťdesiatych rokoch sa podarilo urobiť takmer komplexnú verziu, ktorú doteraz uvádzajú filmové ústavy, filmotéky a v neskorých večerných hodinách aj niektoré zahraničné televízne kanály.

Akým spôsobom ovplyvnila doba vzniku a širšie spoločenské súvislosti vznik práve takéhoto snímku ?

Obdobie expresionizmu, do ktorého spadá natáčanie filmu Upír Nosferatu, bolo umelecky najpriebojnejšie a prinieslo zaujímavý, aj keď špekulatívny, náhľad na súdobú realitu. Aj Upír Nosferatu v primárnom pláne nesleduje len rozprávanie príbehu, ktorý by nás mal vydesiť alebo postrašiť. On v sebe obsahuje aj omnoho hlbšie posolstvo o hrôzach vtedajšej spoločnosti. Koniec koncov vznikol tri roky po prvej svetovej vojne. Nemecký štát bol v príšernom rozklade sociálnom, ekonomickom. Peniaze vtedy nemali v podstate žiadnu hodnotu. Možno aj preto sa filmy točili ľahko. V tom období ročne vznikalo v Nemecku niekoľko stoviek filmov. Filmy ako Kabinet doktora Caligariho, Upír Nosferatu, Metropolis, Posledná štácia priniesli nielen zaujímavé témy, zaujímavé myšlienky, zaujímavé charaktery, vynikajúce herecké výkony, ale najmä zdokonalili filmovú reč.

V čom spočíva mágia a mystériá, aké obklopujú práve tento jeden z najznámejších Murnauových režisérskych projektov?

Murnau bol typ režiséra, ktorý vedel pracovať nielen s kamerou, nielen s kostýmami, nielen s výberom hercov a exteriérov, ale najmä s tým, že vedel vybrať presný typ herca. Herec sa v jeho rukách nestáva len bábkou, ktorá mechanicky vykonáva jeho príkazy, aj keď aj to bolo jeho zámerom, ale herec bol presne vyberaný typologicky a charakterovo a zároveň musel pôsobiť dostatočne tvárne, aby vedel predstaviť, aby vedel naplniť režisérovu predstavu. Z tohto ohľadu je veľmi zaujímavý fakt, že vo filme Upír Nosferatu hrá herec, o ktorom nikto nevie, čo robil predtým a čo robil potom. Herec sa volá Max Schreck a okrem toho že sa takto volá, sa nepodarilo ani mne, ani ľuďom, ktorých poznám, a ktorí sa venujú filmografiám a filmovej histórii, zistiť o tomto hercovi nič. Je rovnako tajomný ako je tajomný Nosferatu. Pretože samotný Nosferatu v podaní Maxa Schrecka je vlastne jedna a tá istá postava. To napadne po vzhliadnutí nemého filmu a po vzhliadnutí nového amerického filmu zistíme, že im sa to vlastne podarilo naplniť. Indíciu naplnili presvedčivosťou a zreálnili ju. Ale to neznamená, že je menej strašná. Je možno strašnejšia, ako to, o čo sa usiloval Murnau.

V súčasnosti je film „Upír Nosferatu“ uvádzaný na programe filmového festivalu v Berlíne. Zdá sa však, že takto jednoznačne nemožno hovoriť o čase jeho vzniku a termíne prvej premiéry…

Tento film nebol natočený, ako sa tvrdí v odbornej filmografickej literatúre, v roku 1922. Pretože, keďže mal v Berlíne premiéru v marci 1922, exteriérové scény filmu nezodpovedajú ani januáru, ani februáru, pretože vtedy na Orave sú haldy snehu, a nie zelená, aj keď v čiernobielom podaní, príroda. Vychádzajúc z toho, film určite bol natočený v roku 1921 a podľa záberov na prírodu, dalo by sa usudzovať, že bol točený buď koncom leta alebo na jeseň. Fakt, ktorý som spomenul, je len jeden, ktorý je obostretý nepresnosťami. Samotné natáčanie filmu ovplyvnil najmä fakt, že režisér sa rozhodol natočiť ho na Oravskom hrade. Čo ho viedlo k tomuto rozhodnutiu, nie je doteraz známe. Samotný Oravský hrad, ako som už na úvod spomenul, je stavba nesmierne impozantná, veľkolepá a z každej strany pôsobiaca iným dojmom. Na záberoch z filmu si môžeme všimnúť, že režisér sa rozhodol použiť časť hradu, ktorá pôsobí najtajomnejšie, najmystickejšie, a je to severná časť brala s malou prístavbou. Táto časť je snímaná doteraz, tak ako bola fotografovaná už koncom 19. storočia.

Minulý rok, presne osemdesiat rokov po premiére „Upíra Nosferatu“ sme (autorská dvojica Miloš Jesenský a Dávid Beracko – pozn. red.) spolupracovali na príprave dokumentárneho filmu „Upírov návrat“, ktorý mapuje prácu Murnauovho štábu u nás na Slovensku. Keďže v jeho titulkoch figurujete ako odborný poradca, nemožno pochybovať, že Vás zaujalo práve takto formulované ideové východisko…

Toto východisko je inšpirujúce predovšetkým z toho hľadiska, že sa oplatí pátrať po určitých stopách a snažiť sa ich nájsť a ozrejmiť. Napríklad fakt, prečo Murnau točil práve na Oravskom Hrade a navyše z neho použil mizivé percento. Vybral síce najkrajšie, najzaujímavejšie zábery ale najznámejšie nepoužil. To znamená, že sa snažil vyhnúť presnejšej identifikácií. Chcel ostať rovnako tajomný ako je príbeh grófa Draculu.

Miloš Jesenský