Publikácie
Posledný Inkov odkaz I.
V každom kúte a jazyku sveta existujú čarovné slová, ktoré nemožno vysloviť bez toho, aby sme medzi ľuďmi nevzbudili stav vrcholnej pozornosti a často i búrlivé prejavy nadšenia. Stačí len povedať slovo „nafta“ na Strednom východe, „diamanty“ v Južnej Afrike, „voda„ na Sahare a v momente nájdeme pozorných poslucháčov. V dávnej minulosti mali takúto priam magickú silu slová „grál“, „zlaté rúno“, či „jablká Hesperidiek“, ale oné zvláštne vibrácie, ktoré rozochvievali ľudské vnútro, stratili v prúde času svoju impulzívnu silu, vybledli, zašli a upadli do zabudnutia, ako sa to jedného dňa stane aj s naftou.
Avšak v každom období a v hociktorej krajine si dodnes zachovalo svoju magickú príťažlivosť slovo „poklad“ a neexistuje ani jeden dôvod, aby sme uverili, že táto príťažlivosť čoskoro opadne. Sám patrím k tej skupine nadšencov, ktorí sa rozhodli zasvätiť podstatnú časť svojho života odkrývaniu tajomstiev starých zrúcanín, prachom zapadnutých chodieb a dávno zabudnutých, rafinovane skrytých úkrytov. Presvedčenie, ktoré umožňuje dúfať v nové a nové dobrodružstvá sa skrýva vo viere, že všetky miesta pokladov nie sú ešte, našťastie, zapísané, zamerané, či objavené, a že aj dnes prechádzame popri nich, pozeráme sa na ich úkryty bez toho, aby sme vedeli, aký drahocenný obsah skrývajú.
Okrem neodolateľnej príťažlivosti si však poklady zachovávajú akúsi ochrannú silu, ktorá ich bráni, a zároveň hľadača vyzýva, aby ich dobyl. Nie nadarmo sa v početných legendách stretávame s nečistými silami, démonmi, obrami, drakmi, obrovskými čiernymi psami s plamenným jazykom, ktoré poklady strážia a kliatba zase postihne každého, kto objavil nejakú skrýšu. Môžeme sa opýtať, či tie obrovské poklady cenností, drahého kovu a ušľachtilých kameňov existujú naozaj. Dodnes nie je vôbec známe, kedy ľudia vlastne prišli na nápad, aby v tajnosti ukryli svoj cenný majetok, pravda je však taká, že objavy pokladov sprevádzali ľudstvo už od jeho počiatku. Počas tohto dlhého obdobia milióny ľudí ukrývali drahocennosti a väčšina z nich zomierala skôr, ako si mohli svoj poklad vybrať, alebo prezradiť miesto jeho úkrytu. Zemeguľa je priam prešpikovaná pokladmi, ktoré sa teraz dostávajú na svetlo, dávno po tom, ako ľudia ukryli, zakopali alebo zamurovali poklady, ktoré nebolo radno v búrlivých časoch prenášať: ťažké predmety z drahých kovov, drahokamy, starožitnosti, mince, umelecké diela, výrobky z bronzu, cínu, striebra, zbrane, dokumenty, peniaze a všeličo iné. Slovensko v tomto ohľade teda nepredstavovalo výnimku, a preto by som rád čitateľa pozval na krátku cestu za slovenskými pokladmi, na ktorú sa môže vydať aj sám, ak aspoň trocha túži po dobrodružstve, a môže sa tak priblížiť k onej čarovnej zvedavosti, ktorá tak krásne usmernila naše záujmy v detstve.
„Nie je ľahké vedieť, kde začať s príbehom“, napísal svojho času jeden z najlepších rozprávačov dobrodružných príbehov Edgar Rice Burroughs. „Ako príklad môžem poslúžiť osobne. Ak hovorím o nehode, pri ktorej sused spadol zo schodov do pivnice a zlomil si nohu, nezabudnem dodať, čo viem o svadbách a pohreboch v jeho rodine počas jednej, či dvoch generácií, než sa dostanem k jadru veci.“
A tak by som aj ja mohol v tomto prípade začať pri indiánskom vládcovi Pachacutim, ktorý v polovici 15. storočia vybudoval úžasnú inkskú ríšu a pokračovať až po vládu dvanásteho Inku Huascara, zosadeného nevlastným bratom Atahualpom, ktorého o rok nato popravili španielski dobyvatelia. Ale neurobím tak. Uvediem iba, že Francisco Pizarro, vedený chýrom o legendárnej krajine zlata s neuveriteľným bohatstvom, vzdialenej iba niekoľko dní plavby od Panamy sa druhýkrát vydal na plavbu ku peruánskym brehom. Tu sa vylodil spolu s oddielom 63 jazdcov a dvoma stovkami pešiakov, aby neskôr do základov vyvrátil niekoľkomiliónovú ríšu Synov Slnka – Tawantisuyu.
To sa stalo v roku 1532. Odtiaľ by som sa mohol preniesť cez štyristo šesťdesiat osem rokov na nádvorie stredovekého hradu na brehu lesmi obklopeného umelého jazera v jednom z opustených kútov strednej Európy, ktorým som sa práve prechádzal a ktorý sa stal miestom úkrytu odkazu a pokladu posledného z dynastie Inkov. Ale nestane sa tak, pretože by som tým narušil kontinuitu svojho príbehu.
POKLAD TOLEDSKÉHO LEKÁRA
Pre začiatok svojho dobrodružného pátrania sa musím vo svojich spomienkach vrátiť ešte o nejaké tie roky dozadu, do chvíle, kedy ma môj stredoškolský učiteľ dejepisu nachytal pod lavicou s napínavou knihou v ruke. „Poklad toledského lekára“, prečítal nahlas profesor názov knihy za škodoradostného úsmevu mojich spolužiakov dovtedy sklonených nad konspektami o význame Veľkej októbrovej revolúcie. „Jesenský, tú knihu vám vrátim, až sľúbite, že na seminári z nej pripravíte referát.“
Súhlasil som a tak sa začala cesta, ktorá ma síce nepriviedla medzi nebotyčné končiare Ánd, ale súčasne mi ani neodoprela dobrodružstvo z pátrania po legendárnom poklade Inkov.
Keď archeológ doktor Tiller zomrel, zanechal vo svojej pozostalosti pre svojich spolupracovníkov rébus, ktorý už nestihol vyriešiť. Pri svojej ceste do Španielska sa mu podarilo v knižnici cisterciánskeho kláštora Svätej Márie z Huerty objaviť zabudnutý denník toledského lekára Pedra Ruiza de Bivar, ktorý v roku 1521 ušiel z pazúrov inkvizície a usadil sa pod cudzím menom v Lime. Keď sa o rok neskôr nebezpečie opätovného prenasledovania vrátilo, dal sa najať ako lekár španielskej výpravy, ktorá mala vyraziť z Panamy preskúmať horskú krajinu susediacu s územím Atakamov. Počas cesty do vnútrozemia sa odlúčil od oddielu a ešte pred Pizarrom prenikol až na územie inkského štátu, kde sa mu podarilo získať významné postavenie. Po príchode Španielov a Atahualpovom zajatí sprevádzal jednu z kolón, ktorá niesla zásoby zlata do Cajamarcy ako výkupné za panovníka. Po jeho poprave však drahocenné predmety uložil do úkrytu pri Huánucu, v blízkosti mostu cez úžlabinu Vizcarra. Okolnosti uloženia pokladu popísal v denníku a priložil k nemu quipu, používané Indiánmi nielen ako svojrázna mnemotechnická pomôcka, ale podľa najnovších výskumov aj ako uzlové „písmo“ pre zaznamenanie textu. Doktor Tiller si ešte pred smrťou overil mnohé fakty zo získaného materiálu a vo svojom testamente vyzval svojich kolegov, aby ním začaté pátranie doviedli do úspešného konca. Štvorica archeológov sa teda vydáva na cestu do Južnej Ameriky, aby priamo na mieste rozlúštila quipu a objavila inkský poklad…
SÚMRAK V RÍŠI SLNKA
História o legendárnom poklade Inkov sa začala písať 16. novembra 1523 počas tragédie v severoperuánskej Cajamarke, kde nechal Pizarro zajať Atahualpu po úkladnej masakre jeho telesnej gardy a najvyšších hodnostárov. Atahualpa ponúkol za svoju osobu ako výkupné také množstvo zlata, ktoré by zaplnilo jeho väzenskú celu do poldruhej výšky muža (10 a pol španielskej stopy, t.j. 294 cm) a navyše ešte dvojnásobok množstva striebra, ktoré by vyplnilo susednú miestnosť. Pizarro túto ponuku akceptoval a indiánski poslovia sa rozbehli po celej krajine zhromažďovať drahé kovy.
O rozmeroch Atahualpovho väzenia sa dochovali v rozdielnych historických prameňoch dva približne rovnaké údaje:
podľa Pizarrovho sekretára Xereza 17×22 stôp, teda asi 30 m2
podľa Pizarra 35×17 až 18 stôp, teda približne 50 m2.
V prvom prípade malo byť teda zhromaždených 88 m3, v druhom 148 m3 zlatých predmetov, pričom sa podľa súčasných historikov v skutočnosti nazbieralo približne 5 720 kg zlata a vyše 11 000 kg striebra. Španieli celú korisť roztavili a 18. júna 1533 sa o ňu v Cajamarke podelili.
Celkový výnos udáva Xerez v diele „Conquista del Peru“ vytlačenom v roku 1534 nasledovne:
„1 326 539 pesos de oro“ (viac ako 5529 kg zlata)
„51 610 marcos de plata“ (približne 11 905 kg striebra)
Keď po znepokojivých správach o príprave indiánskej rebélie obvinil Pizarro Atahualpu z velezrady a nechal ho popraviť, prestalo výkupné prichádzať a náklady drahocenných premetov, ktoré boli na ceste ostali ukryté v horách.
Pedro Pizarro, ktorý svojho brata sprevádzal na dobyvačnej výprave vo svojej kronike vyslovene píše: „V tejto zemi sú nespočetné poklady, ale my by sme ich mohli objaviť iba zázrakom…“
Zo správy ďalej vyplýva, že kultové poklady boli skryté tak, že presné miesto depotu poznalo iba niekoľko zasvätencov, pravdepodobne kňazov, ktorí boli usmrtení, či už cudzou alebo vlastnou rukou, prípadne nemohli, či nechceli odovzdané tajomstvo cudzincom prezradiť. Niečo podobné na základe rozprávania svojej matky, inkskej princeznej, popisuje aj kronikár Garcilaso de la Vega: „Keby bolo možné získať všetky poklady, ktoré sú v Peru, nedala by sa ich cena vôbec vyčísliť, a to, čo Španieli majú, by bolo len veľmi málo v porovnaní s tým, čo tam zostalo. Z toho je vidieť, že sa v tejto krajine stratilo nekonečne mnoho pokladov, a že keby príchod Španielov nebol prinútil Indiánov, aby ich schovali, boli by ich určite všetky obetovali diablovi alebo uložili do hrobiek mŕtvych.“
Toto svedectvo potvrdzuje aj správa o tom, že keď conquistadori vyslali v roku 1535 Ruiza Diaza k Atahualpovmu nástupcovi Inca Mancovi, ktorý sa svojim vojskom opevnil v horskej pevnosti Vitcos, odkiaľ velil hnutiu odporu, zaznamenal ďalší z kronikárov španielskych výprav – Fernandes de Oviedo – podivnú udalosť.
Inca Manco si dal priniesť plnú mericu kukurice, a celý jej obsah vysypal na zem. Potom vzal jedno zrnko, ukázal ho Diazovi a povedal:
„Toto je všetko, čo si Španieli vzali zo zlata Inkov.“ Potom ukázal na ostatné zrná na zemi a významne dodal: „A toto nám zostalo a ja by som vám to mohol dať, keby ste sa zaviazali, že nadobro opustíte našu krajinu.“
Pizarro na tento návrh nepristúpil. De Oviedovo rozprávanie však viac ako výrečne dokazuje, že vládca Inkov musel poznať dôležité skrýše pokladov svojich predkov.
Po Mancovej smrti jeho synovia Titu Cusi a Tupac Amaru bojovali s dobyvateľmi až do roku 1572, keď Tupaca Amaru Španieli zajali a sťali, tak ako pred štyridsiatimi rokmi jeho strýka Atahualpu. A hoci bolo po nezávislosti Inkov, prežívalo potomstvo rôznych vetiev kráľovskej rodiny až do sedemnásteho a osemnásteho storočia. Je veľmi zaujímavé, ale pre nedostatok priestoru takmer nemožné sledovať osudy potomkov Huyana-capacových detí – Atahualpu, Manca, Paullua a Inés Huayllas. Mnohí z ich dedičov, ktorým aspoň sčasti kolovala v žilách krv inkských vládcov usilovali o majetok alebo spoločenské postavenie, nakoniec však boli najúspešnejší potomkovia Mancových legitímnych detí, Sayri-Tupaca a Tupaca Amarua.
Tak sa začala španielska nadvláda nad ríšou Slnka, ktoré akoby nad krajinou svojich ctiteľov navždy zapadlo. Štvrť tisícročia po Pizarrovom vpáde sa andský svet zmietal v biede a epidémiách, ničili ho dane, roboty a poburovala nadutosť hidalgov. Schyľovalo sa ku rebélii – prichádzal čas zvrhnúť jarmo otroctva a opätovne nastoliť kráľovstvo Inkov.
Ako to už býva, história často splieta neuveriteľné s nepredstaviteľným. A tak to bolo aj v tomto prípade: na reštaurácii moci Tawantisuyu ďaleko za oceánom sa mal podieľať niekto, komu väčšina súčasných historikov toto právo stále vytrvalo odopiera. Ale o tom už v ďalšej čast.
Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 56