Publikácie
BJORK: Svetlo vo fjordoch ľudskej duše III.
Severská víla s notebookom
Album „Homogenic“ bol pre Bjork novým míľnikom jej umeleckej kariéry: „Keď som nahrala albumy Debut a Post, boli to najväčšie hity môjho života. Vedela som že to bude chcieť dva albumy a preto som ich nazvala Debut a Post . "Predtým“ a „Potom“. Toto je pre mňa niečo ako nový začiatok. A preto chcem tento album nazvať „Homogenic“. Tentokrát som to len ja. Namiesto všetkých tých rôznych nástrojov to bude len rytmus, sláky a hlas."
Pri hľadaní definitívneho tvaru nového albumu sa Bjork zatúlala až na španielske pobrežie, odkiaľ mohla pozerať ponad hladinu Gibraltárskeho prielivu až na hory čierneho kontinentu: „Myslím, že na živote na okraji svetadielu je niečo naozaj zvláštne. Je to úplne iný pocit. Keď pozeráte z okna, vidíte druhý kontinent. Tá myšlienka, že sa môžete ráno zobudiť a doslova ísť do Afriky.“
„Keď som bývala tam, pri oceáne, ráno som vždy vstala a hodinu sa prechádzala“, vysvetľovala Bjork pred kamerou britského televízneho štábu na horskom svahu vysoko nad budovou nahrávacieho štúdia El Cortijo stojaceho v údolí. „Potom som cítila, že som v Španielsku a mohla som začať pracovať. Nasledujúce ráno som sa znovu zobudila a stále som to nechápala. Robila som to mesiac a potom som sa presťahovala sem, do hôr. Je to jediný spôsob, ako môžem toto všetko pochopiť. Je to také neskutočné . keď sa pozerám na horizont, tak mám pocit, že za okamih budem musieť zatiahnuť závesy.“
Napriek tomu, že sa nový projekt rodil v slnkom prežiarenom Španielsku, vychádzal námetmi akoby z archy plávajúcej od brehov ľadovej a víchrom bičovanej domoviny:
„Vedela som, že tento album bude akýmsi návratom na Island, alebo ku mne. A je veľmi ťažké začať od úplnej nuly, bez akejkoľvek tradície. Existovalo niekoľko priekopníkov, ktorí pozerali na krajinu a snažili sa na zvuky premeniť to, čo vidia. Urobila som vedomé rozhodnutie, že zvuky na tomto albume budú veľmi jednoduché, priam naivné, zároveň však veľmi prirodzené a výbušné, akoby boli stále vo vývoji, podobne ako Island. A tak sme veľmi pomaly, počas celého roka zapisovali a archivovali množstvo zvukov.“
„Existuje niekoľko islandských skladateľov“, komentuje tento nápaditý hudobný postup Sibbi Erhardsson, člen Islandského sláčikového kvarteta, ktoré si Bjork pozvala na spoluprácu. „Keď Islanďania skladajú hudbu, snažia sa imitovať gejzíry a sopky, pretože krajina na Islande je veľmi drsná. Nemáme toľko stromov, nemáme takmer žiadne stromy. Máme veľa lávy, sopky, veľa vulkanických výbuchov, vietor a snehové búrky. Ona hľadá takéto zvuky.“
„Nájsť, to je fascinujúce“, súhlasí Bjork. „Je to ako by ste objavili vlastné korene. To je jeden z dôvodov, prečo mám osem hráčov na sláky. Chcela som, aby všetky zneli islandsky.“
Prirodzene surový zvuk budí v skladbe „Pluto“ dojem akéhosi hudobného vulkanizmu a je nepochybne vyjadrením akustiky horotvorných síl Islandu . erupcie, rytmický pulz gejzírov, či žeravá láva, ktorá sa vlieva za syčania pár do vody v odvekom boji Neptúna s Plutónom:
„Island je geograficky pravdepodobne najmladšou krajinou planéty. Stále sa mení, rastie a je veľmi drsný. Je tu obrovské množstvo energie, preto som chcela, aby môj nový album bol práve takýto.“ K zvýrazneniu celkového vyznenia albumu, pracuje Bjork okrem pôsobivých aranžmá aj s tradičnými a osvedčenými postupmi:
„Napríklad jej používanie intervalu, kvinty, je na Islande veľmi tradičné“, vysvetľuje huslista Sibbi Erhardsson. „Vlastne veľmi jedinečné. Islandské ľudové piesne používajú často tento interval počas celej skladby. Vďaka tomu, ako ho ona používa vo svojich piesňach, sú veľmi islandské. V skladbe Hunter hrajú dve čelá dvojtaktový motív. Jedno z nich hrá nižší tón, druhé hrá o kvintu vyššie. Keď to počujete, okamžite viete, že je to islandské.“
Skladba „Hunter“, ktorú Bjork zaradila ako pilotnú v albume Homogenic, si okrem hitparád a koncertných turné našla cestu aj na výberový soundtrack k filmu „Akty X: Boj o budúcnosť“ a rozpráva jednoduchý príbeh podobný severskej bájke: „Pieseň Hunter . Lovec som napísala podľa príbehu, ktorý mi na Vianoce rozprávala stará mama. Bol o dvoch rôznych druhoch vtákov. Sú vtáky, ktoré majú celý život tie isté hniezda . ako labute . a celý život majú tých istých partnerov. Potom sú vtáky, ktoré celý život cestujú a vždy majú iných partnerov. Akoby sa vedome rozhodli byť lovcami.“
Ak by sme na albume hľadali pieseň inšpirovanú geografickou šírkou a dĺžkou štúdia, v ktorom album vznikal, celkom určite neprehliadneme priam osudovú skladbu „Bachelorette“. „Končí sa to trochu ako Bolero, možno preto, že sme v Španielsku.“
Ide o jedinú pieseň s aranžmánom pre sláčikové nástroje, o ktorý Bjork požiadala štúdiového mága Eumira Deodata.
„Vedeli sme, že chceme niečo ako Bolero“, spomína Deodato. „Počas nahrávania sme sa rozhodli zdôrazniť určité prvky sláčikových partov, aby sláky boli akýmsi vábidlom. Keď mi niečo povie, musí to tak byť. Viem, že to chápem správne, keď sa domnievam, že chce vniesť do hudby farebnosť. Chce vniesť poľudšťujúci faktor do elektronických zvukov.“
Za svitu Večernice
„Už ako malá som mala túžbu napísať pesničku a urobiť tak niekoho šťastným“, hovorí Bjork poeticky. „Je to veľmi naivná túžba, ale ženie ma stále dopredu.“ Každé nové dielo Bjork kultivuje prostredníctvom svojej nezvyčajnej invencie zo zvuku toho predchádzajúceho a zároveň ho posúva ďalej. Zlom nastal až na treťom albume „Homogenic“, ktorý autorka s odstupom času označila za „vyhrotene extrovertný a konfrontačný“ a preto sa mal nový projekt uberať inou cestou. Okrem práce na radových albumoch však Bjork ešte intenzívne koncertovala, mihla sa vo filme režiséra Roberta Altmana Pret-a-Porter, na objednávku spoločne s Neelym Hooperom zložila pieseň pre Madonnu a okrem hudobníkov ako je Tricky spolupracovala aj vážnohudobnou (takmer nepočujúcou) perkusionistkou Evelyn Glennieovou. Mimo hudobnú verejnosť sa zapísala do povedomia hlavne za stvárnenie hlavnej úlohy Selmy vo filme Larsa von Triera „Dancer in The Dark“ (Tanec v temnotách), ktorá jej v roku 2000 vyniesla Zlatú palmu na festivale v Cannes. „Natáčanie filmu bola pre mňa najťažšia práca, akú som v živote robila“, nechala sa neskôr počuť. „A nebola som si na rozdiel od hudby istá, že ju robím dobre. Preto mi urobilo veľkú radosť, keď som to ocenenie dostala.“
Bjork hrala vo filme chudobnú českú emigrantku, ktorá chce v USA zarobiť peniaze na operáciu pre svojho zrakovo postihnutého syna. Ona samotná je takmer slepá a len s vynaložením nesmiernej námahy získava v zámorí zamestnanie. Keď ju o ťažko našetrené peniaze okradne chamtivý sused, v zúfalstve ho zabije. Aj keď ju dolapí justícia, v divákoch ostáva zložitá morálna dilema o hľadaní spravodlivosti. Okrem príbehu je silnou stránkou filmu predovšetkým hudba, ktorú Bjork vydala na soundtrackovom albume Selma Songs. V tomto období začala Bjork pracovať na svojom štvrtom radovom albume, a to aj napriek vyčerpávajúcemu natáčaniu s von Trierom, o ktorom takmer odmieta hovoriť: „Nie, ten veľký plač na konci nebola náročná scéna. Iba som uvoľnila všetko napätie.“
Na otázku ako zvládla súčasne pracovať na soundtracku a novom albume „Vespertine“ dala Bjork odpoveď nasledovnými slovami: „Na Vespertine som začala pracovať v momente, kedy som skončila Homogenic, prvý song na Vespertine je svojím spôsobom posledný song na Homogenic. Chcela som vytvoriť album, ktorý sprostredkúva pocit, že človek má všetko, čo potrebuje . album pasívny, odovzdaný a veľkorysý. O tom, ako si človek vystačí sám. Až potom som dostala ponuku na Selmasongs . a tie piesne o tej žene boli presne tým, čo som chcela robiť. A zároveň to bol opak Vespertine v tom, že to boli piesne o niekom inom, zatiaľ čo Vespertine je veľmi osobný album . zišlo sa to takmer dokonale. Takže som sa cez deň venovala Selmasongs, čo znamenalo skoro ráno vstať, komunikovať s množstvom ľudí, snažiť sa nájsť rôzne kompromisy . a večer som za sebou zavrela dvere a bola so svojím egom . a pracovala na Vespertine.“
A ako sa obe platne navzájom ovplyvnili ?
„Nie príliš. Možno v tom, že som bola pri nahrávaní Vespertine tvrdohlavejšia . bola som si istá, že je nutné urobiť práve takýto album. Šedé zóny som začala vidieť ako čierne a biele.“
Názov nového albumu „Vespertine“ nie je zámerne jednoznačný: odkazuje nielen ku Večernici, ktorá sa na oblohe objavuje ako prvá po súmraku, ale tiež k nešporám, večernému rozjímaniu a tajomným živočíchom a rastlinám, začínajúcich žiť až s príchodom noci. Vespertine je v mnohých ohľadoch prelomovým albumom a to úplne zámerne, o čom po jeho dokončení na tlačovej konferencii povedala:
„Keď som začala plánovať turné k Vespertine, bolo dopredu jasné, že sa nemôže odohrávať v rockových sálach na špinavých podlahách. Táto introvertná hudba o šepkaní a o tom, ako je človek v noci sám, o tajných motýľoch, čo ti lietajú v ušiach, by v takomto prostredí nefungovala. Tak som s kolegami začala po celom svete hľadať miesta, kde by sa dalo šepkať.“
Aj keď sú všetky pesničky na platni takmer výhradným dielom Bjork, na albume nájdeme aj mená jej dávnejších spolupracovníkov ako Guy Sigsworth, Mark Bell, Mark „Spike“ Spent, programátori Valgeir Sigurdsson, Marius de Vries, Vince Mendoz, ako aj nové tváre, akou je avantgardná harfistka Zeena Parkinsová, či aktuálny víťaz svetovej prehliadky Ars Elektronica – nemecký tvorca Oval, k čomu Bjork dodáva:
„Som posadnutá ľuďmi so vzrušujúcimi nápadmi. Je to moja slabosť. Nemám záujem pracovať s ľuďmi, ktorí robia to, čo im poviem. To môžem urobiť aj sama. Oveľa radšej pracujem s ľuďmi, ktorí sú silní ako ja a pokiaľ možno . ešte silnejší.“
(pokračovanie)
počet prístupov dnes: 57