Publikácie
BJORK: Svetlo vo fjordoch ľudskej duše I.
Jej tvár sa usmieva z televíznej obrazovky ako z pradávnej severskej rozprávky, na pozadí bielej pleti detskej tváre orámovanej čiernymi vlasmi žmurkajú veľké hnedé oči. Ako neobvyklý kontrast ku krehkej postave roztomilej elfky je jej hrdelná angličtina s tvrdým nordickým prízvukom. Tento hlas by vás mohol na prvýkrát pomýliť a dať za pravdu všetkým, ktorí islandskú speváčku Bjork označujú za chladnú, zlú a rozporuplnú. Ten úprimný úsmev akoby to však dostatočne popieral. Myslite si o tom, čo len chcete: táto severská víla má však v sebe niečo, čo len pre nedokonalosť prirovnaní môžete nazvať osobným šarmom, mágiou, či charizmou. Nech už je to čokoľvek, nie je toho málo a pokiaľ sa o tom chcete niečo dozvedieť, musíte si okrem článkov a recenzií k jej albumom pribaliť básnickú zbierku Edwarda Cummingsa a dobrú knihu o dejinách Islandu, práve tak, ako som to urobil aj ja.
Bjork Gudmunsdóttir, najslávnejšia islandská umelkyňa všetkých čias, sa narodila v roku 1965 v Reykjavíku. Vyrastala v komúne (nie však v komunite hippies, ako nezabúda zdôrazňovať), na ktorú si spomína ako na skvelú partiu kolektívnych rodičov. „Vyrastala som, akoby som mala štyroch otcov a štyri mamy. Hudba tam hrala dvadsaťštyri hodín denne a bola absolútnou súčasťou môjho detstva.“ Od piatich rokov hrala na flautu, ktorú vystriedal klavír:
„Keď som mala päť rokov, poslali ma do hudobnej školy. Chodila som tam desať rokov. Bolo to veľmi konzervatívne a ja som bola tak trochu rada, v kúte som si robila vlastné malé projekty, mala som veľa slobody. Zoznamovala som sa napríklad so Stockhausenom, s elektronickou hudbou. Najprv som sa zoznámila so všetkou hudbou, ktorá len existuje minimálne s európskou, povedzme, štyristo . päťsto rokov dozadu. Aj keď som nakoniec zistila, že väčšina tej hudby nebola mojou krvnou skupinou, aspoň som vedela, že existuje a mohla som povedať: Fajn, zaoberala som sa tým. Potom som začala spolupracovať s mnohými kapelami, lebo som bola posadnutá množstvom nových vecí. Skončila som pri mikrofóne. Bol to veľmi prirodzený proces. Spievam profesionálne viac . menej od svojich jedenástich, dvanástich rokov.“
Po úspechu albumu „Bjork“, ktorý nahrala ako jedenásťročná, sa rozhodla o dva roky založiť prvú zo svojich punkových skupín.
„Za mojich punkových čias“, spomína Bjork, „neexistovalo nič také ako islandská hudba. Museli sme ju vynájsť. Nebol nikto, kto by spieval po islandsky.“ Okolo dvadsiatky preto nahráva dve platne so skupinou Kukl, vrhá sa naplno do života a medzitým sa stihne stať matkou svojho dnes už šestnásťročného syna Sindriho (pamätníci spomínajú na vtedajšie hektické obdobie poukazom na to, ako ešte v siedmom mesiaci tehotenstva spievala na pódiu v televíznom prenose a jednej z obstarožných diváčok spôsobil pohľad na jej nahé brucho srdcový záchvat). „Jedine prostredníctvom experimentu sa môžete dostať k niečomu skutočne svojráznemu . bez skupiny Kukl by nebola táto súčasná Bjork“, hovorí ona samotná k hľadaniu vlastnej umeleckej identity. „To obdobie bolo pre mňa najväčšou školou . rovnako tak hudobnou, ako aj životnou. Jednak ma to naučilo o hudbe viac, ako by mi dalo ktorékoľvek konzervatórium na svete, jednak som sa vďaka tejto kapele stala takou silnou osobnosťou, že som sa neskôr dokázala vydať na sólovú dráhu. Po hudobnej stránke to bola terapia, po stránke medziľudskej šok.“ Zásadný úder svetovej scéne prišiel až s veselou postpunkovou kapelou Sugarcubes, s ktorou Bjork strávila ďalšie obdobie . farbu, rozsah a magickú moc jej hlasu prezentoval už ich prvý hit „Birthday“ v podobe piesne o malej zberateľke mušacích krídel. Dnes už svetovo úspešná speváčka a skladateľka s vďačnosťou spomína na hudobné projekty Sugarcubes, v ktorých skvele a zábavne kombinovali hudobné inovácie s melodickosťou: „Bolo to nebo bez hviezd, skupina šiestich rovnocenných individualít, šiestich sólových nástrojov . aj bicie mohli byť v popredí. Bolo to skoro ako nejaká sekta… Nikdy potom som to už nezažila, aby toľko ľudí, tak odlišných, a pritom tak rovnakých, dokonale zdieľalo jednu myšlienku. Poznám prípady, keď sa nájdu dvaja ľudia, ktorí majú rovnakú vášeň pre spoločnú hudbu, ale šesť ? Táto kapela bola unikum, aké sa objaví len raz za sto rokov.“
Bjork si však našla čas a energiu aj na ďalšie súbežné aktivity. V roku 1991 naspievala dve piesne pre nedocenených priekopníkov elektronickej hudby 808 State na ich albume Ex:el. S klaviristom Gudmundatrom Ingolfssonom a jeho triom naspievala jazzovú platňu Gling-Glo. Sugarcubes sa rozpadli v roku 1992, čo pre Bjork nebolo jednoduchou záležitosťou: „V tejto kapele som celkovo strávila tri roky a bol to môj najvášnivejší muzikantský románik . oplakala som to, keď sme sa rozišli, bola to najhoršia tragédia môjho života. Toto obdobie mi dalo viac než celý zvyšok môjho života . naučilo ma posúvať hranice až na tú najvzdialenejšiu medzu, objaviť v sebe úplne všetko, aj keď tie objavy boli často veľmi krvavé. Ako keď má žena porodiť dieťa . krv a násilie, nič pekného na pohľad.“
Vďaka nazbieraným skúsenostiam je však ambiciózna a umelecky zrelá Bjork odhodlaná hľadať svoju vlastnú tvár: „Vlastne to bolo celé strašne šialené, ale zároveň veľmi podnetné. Úprimne povedané, dodnes žijem z objavov, ktoré som urobila v tejto skupine . mám z tohto obdobia materiál na celý život. Alebo skôr na tri životy. Ja viem, že mi ostáva príliš málo času, maximálne nejakých päťdesiat rokov, takže len dúfam, že to bude stačiť, pretože mám stále pocit, že práve začínam. Celú tú dobu, čo som sama za seba, mám pocit, že som iba na začiatku . to preto som nemala strach opustiť Sugarcubes.“
Album, aký neexistuje
Bjork však nenazbierala odvahu opustiť iba Sugarcubes, ale . na istý čas aj Island, keď si namierila na Britské ostrovy. I to jeden z islandských národných rysov: Väčšina Islanďanov cestuje, aby poznala, že sa veci dajú robiť aj iným spôsobom. Toto poznanie ich však v žiadnom prípade nevedie k tomu, aby začali vlastnou krajinou a jej históriou opovrhovať: Islandské ságy z 12. Storočia, ktoré sa študujú na univerzitách po celom svete, sú doma predmetom uctievania. Keď si aj dnes pustíte na Islande rádio, nie je nič neobvyklého, ak si na špičkách hitparád vypočujete namiesto zahraničných interpretov napríklad Bubbiho Morthensa, novovekého trubadúra.
„Myslím, si že mnohým ľuďom sa nedostáva pozornosti, aj keď si to po čase veľmi želajú. Tak som si hneď na začiatku uvedomila, že to nie je to, čo chcem . vždy som chcela robiť hudbu.“
S dedičstvom stáročnej hudobnej kultúry národa žijúceho medzi ľadovcami a vulkánmi sa teda Bjork presťahovala z ostrova bičovaného vetrom do srdca niekdajšieho britského impéria:
„Presťahovala som sa do Londýna, aby som nahrala vlastný album. Nadišiel čas písať piesne o sebe. Mala som dvadsaťsedem rokov. Myslela som si: Je to v poriadku, musíš mať silu vyskúšať si nové veci. Presťahovať sa bolo pre mňa veľkým rozhodnutím, predovšetkým kvôli môjmu synovi. Som naozaj rodinný typ.“
Potom nastúpilo obdobie hľadania, ktoré spočívalo v snahe uchopiť vlastné predstavy a vtlačiť im tvar, ktorý sa v jej podvedomí práve rodil:
„Keď som prišla do Londýna, veľmi som hľadala. Bola som si istá, že urobím album, aký neexistuje. Ľudia, ktorí ma najviac priťahovali a scéna, ktorá ma najviac lákala, keď som prišla, boli tí, ktorí rovnako ako ja nevedeli, čo sa bude diať. Nie takí, ktorí sa už v niečom presadili, ale tí, ktorí sa stále snažili vstúpiť do neznáma. Chceli objaviť niečo, čo predtým neexistovalo.“
Zdá sa, že Bjork bola so svojím talentom v pravý čas na pravom mieste, k čomu o niekoľko rokov neskôr dodáva:
„Londýn je úžasný práve preto, že funguje ako kotol pre ľudí so zámerom, aký som mala aj ja. A ak by som sa s nimi pravidelne nerozprávala a nevidela ich pravidelne hrať, zbláznila by som sa. Na Islande ma pokladali za čudnú, ale ja len potrebujem vedieť, že nie som jediná. Bez toho, aby som to plánovala, bol v mojej skupine nakoniec jeden človek z Iránu, jeden z Indie, jeden z Turecka, jeden z Cypru, jeden z Barbadossu . boli sme ako spojení imigranti. “
Okrem invencie stála teda za úspechom Bjork aj tolerancia, ktorá nie je na Islande iba prázdnou frázou. „Zadebnený“ sa po islandsky povie „heimskur“, čo približne znamená „ten, kto prišiel z domova“, čiže, ako by sme povedali my, provinčný, či obmedzený. Môžeme sa len dohadovať, či Bjork považovala v duchu britskú popovú scénu za heimskur, verejne sa však vyjadrila diplomaticky: „Angličania majú radi britskú pop scénu, ktorá sa stále opakuje, snažia sa udržať pri živote viktoriánsku zástavu, ale ona je už mŕtva, nemyslím si, že by robili niečo plodné.“
Keď sa v roku 1993 dostala dvadsaťosemročná, exoticky krásna Islanďanka s podmanivým hlasom na výslnie populárnej hudby s albumom príhodne nazvaným ako „Debut“ stála za jej úspechom nevšedná invencia, s akou kombinovala hypnotizujúce elektronické motívy so symfonickou hudbou, minimalizmus a industriálne ruchy s originálnymi melódiami odkazujúcimi až ku ére psychedelickej hudby, pravda s nápaditým aranžmá a použitím rozmanitých exotických nástrojov. Umeleckou esenciou týchto náročných postupov, ktoré oslobodzujú hudbu od únavného klišé iných interpretov rovnako účinne, ako sa posádka teplovzdušného balónu zbavuje neužitočnej záťaže, je v prvom rade originalita. Podľa Bjork je potrebné nachádzať ju všade navôkol:
„Originalita nerastie, je roztrúsená vo vzduchu ako peľ, musíte ju zbierať ako včely, chytať do pľúc ako kyslík, keď sa vynoríte nad hladinu. Ibaže je to ťažké, niekedy dokonca veľmi ťažké. Originalita je všade okolo nás, ale nie každý z nás je schopný ju zachytiť. Preto ten, kto to vie, sa nazýva umelec.“
V čom spočíva táto svojbytnosť, ktorá stála za úspechom Debutu, ako aj ďalších albumov, rozvádza islandská diva nasledujúcim príkladom: "Vezmite si napríklad takú Sixtínsku kaplnku. Čo je na nej originálneho?
(pokračovanie)
počet prístupov dnes: 49