Dr. Miloš Jesenský

[03x05] Zoznam (The List)

Neech Manley, odsúdený k trestu smrti v jednej z floridských väzníc sa pred svojou popravou vyhráža, že sa po smrti vráti a zabije piatich ľudí, ktorí mu počas života spôsobili fyzickú bolesť.

Po prečítaní Manleyho denníka Mulder konštatuje mimoriadny záujem popraveného o reinkarnáciu. Ide o vieru, ktorej princíp je v podstate jednoduchý – nežijeme iba jedenkrát, ale opakovane, bez toho, aby sme si vo väčšine prípadov dokázali spoľahlivo spomenúť na vlstné predchádzajúce životy. Anglický profesor Ian Stevenson preveroval v šesťdesiatych rokoch celkom tisíc prípadov možných prevtelení na celom svete, hlavne v Indii a výsledky svojho impozantného pátrania publikoval vo dvoch fundovaných monografiách – „Dvadsať prípadov nepochybných vtelení“ /1966/ a „Xenoglosia“ /1974/, v ktorých sa jednoznačne vyslovil za existenciu fenoménov prevteľovania.

V našej kultúre nám pripadá myšlienka o reálnosti prevteľovania fantastická a pritom opak je pravdou, keďže naše náboženské doktríny vyznievajú ešte oveľa menej uveriteľne. „Kresťanská dogma o vzkriesení tela popiera fakt, že je telo zničené kremáciou alebo včlenené do živých tiel červov, žralokov alebo supov“, hovorí britský autor Stuart Gordon. „Sekularisti považujú obe doktríny za rovnako absurdné a bez akýchkoľvek dôkazov. A napriek tomu, že nexistuje dôkaz pre telesné vzkriesenie, existuje ich mnoho pre reinkarnáciu.“

V praxi sa ukázalo, že dôkazy o reinkarnácii získali väčšinou ľudia, ktorí v ňu neochvejne verili – a to je i prípad Manleyho, ktorého fanatické presvedčenie viedlo nielen k tomu, že sa vráti, ale i ktomu, že sa po svojej smrti na elektrickom kresle pomstí. A to sme už pri strach nahánajúcej téme pomsty zo záhrobia, z ktorej hojne čerpajú autori strašidelných literárnych a filmových príbehov.

Podobné veci sa však naozaj stávajú. Klasický prípad predstavuje napríklad kliatba rodiny Vanceovcov, ktorá sa datuje od polovice 17. storočia, kedy bol jej člen, sir Henry Vance prekliaty kráľovským ministrom lordom Straffordom za krivé obvinenie, ktoré ho priviedlo na popravisko. Zomrel onedlho po smrti svojho politického rivala na následky udusenia pri výstupe schodišťom vo Westminsteri. Skôr, ako padol na zem mŕtvy, vykríkol: „Už idem, lord Strafford!“. O päť rokov nato Vanceov najstarší syn pri poľovačke zosivel v tvári, chytil sa za hrdlo a bez viditeľných príčin sa zadusil.

Výborný anglický dokumentarista Dr. Frank Jones k tomu napísal: „Dvadsaťosem mužských potomkov v priamej línii, počínajúc od sira Henryho Vancea, dokázateľne zomrelo od roku 1670 do roku 1980 na zadusenie, hoci boli počas svojho predchádzajúceho života úplne zdraví a nikdy netrpeli ani najmenšími dýchacími problémami. Neznáma choroba sa unich prejavila vždy odrazu a jej prvý útok bol každý raz neodvratne smrtiaci.“

Zomierali Vanceovci iba následkom smrtiacej autosugescie, zlovestnej tradície, genetickej záťaže v pokrvnej línii alebo sa naozaj jedná o pomstu človeka, odsúdeného na smrť? Táto otázka, podobne, ako i tento diel Aktov X ostáva tradične otvorená. Samotný scenárista poukázal na výnimočnosť „Zoznamu“, kedže sa v jeho záverečnej scéne vydávajú Mulder a Scullyová späť do Washingtonu bez uspokojivého riešenia.

Mŕtvi teda hrozia prstom i naďalej…