Dr. Miloš Jesenský

Žilinská župa v dejepise

Autor: Miloš Jesenský
Vydal: Vydal: Matica slovenská 2015, 168 strán

Zakúpenie knihy

Objednať knihu si môžte na www.ipark.sk

Objednať knihu si môžte na www.martinus.sk

Anotácia knihy

V dejinách župy sa zrkadlia dejiny celého Slovenska. Bohato ilustrovaná publikácia ponúka prehľadný dejepis Žilinského kraja a jeho regiónov (Liptov, Orava, Kysuce, Turiec, horné Považie) od 9. storočia až po rok 1945, rozdelený na niekoľko tematických celkov. V úvode každej kapitoly ponúka výberový súbor úloh či študijných otázok, v závere kapitol súbor poznámok a námetov na zamyslenie. Dielo je užitočnou pomôckou nielen pre učiteľov a študentov dejepisu v Žilinskom kraji, ale pre všetkých, ktorí chcú lepšie spoznať vlastnú minulosť a korene.

Úryvok z knihy

„O pôvode Slovanov existujú viaceré vedecké teórie. Najznámejšou z nich je migračná, ktorá hovorí o príchode Slovanov na územie Slovenska približne v 5. – 6. storočí. Slovanskí obyvatelia boli organizačne začlenení do susedských občín, spoločne vlastnili a obhospodarovali ornú pôdu, lúky a pašienky. Hlavným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo, rybolov (hlavne na Váhu), poľovníctvo, dopĺňali ho práce, potrebné pre výrobu pracovných nástrojov či odevov. Dôkazom osídlenia Žilinskej kotliny z tohto obdobia je nález staroslovanskej chaty v Žiline na Frambore. Väčšina nálezov a dokladov o osídlení ale pochádza z 9. storočia, teda hlavne z obdobia existencie Veľkej Moravy. V okolí Žiliny dokumentujú slovanské osídlenie: hroby v Gbeľanoch, mohyly v Krasňanoch, meč v chotári Varína. Po skončení súperenia slovanských kmeňov s Avarmi, sa v 9. storočí situácia upokojila a slovanské kmene sa zjednotili do Nitrianskeho a Moravského kniežatstva. Spojením oboch kniežatstiev vznikol štátny útvar Veľká Morava. Horné Považie bolo súčasťou jadra ríše už za Pribinu. Jednou z najvýznamnejších archeologických lokalít slovanského obdobia nachádzajúcou sa v tesnej blízkosti územia Kysúc je významné slovanské hradisko nad obcou Divinka, ktoré sa radí k najvýznamnejším slovanským hradiskám a sídliskám na území severozápadného Slovenska. Prvé dôkazy dokladajúce prítomnosť Slovanov na Kysuciach sa viažu k 9. storočiu, hoci počet archeologických nálezov zo slovanského obdobia (600–1000) je na Kysuciach iba skromný, podstatné je, že jasne potvrdzujú prítomnosť slovanského etnika na danom území. Neďaleko dolnokysuckej obce Radoľa objavil archeológ Karol Andel (1897–1977) v zráze potoka Latyšev jamu s keramikou a predmet so silicitovou čepeľou, pravdepodobne kresadlo. Andelov kolega, ďalší významný archeológ a bádateľ, ktorý skúmaniu histórie kysuckého regiónu zasvätil podstatnú časť svojho profesijného života – Anton Petrovský-Šichman (1919–1967) zase na neďalekej archeologickej lokalite Koscelisko objavil črep pochádzajúci z veľkomoravskej nádoby. Ďalšie objavy spadajúce do slovanského obdobia sa našli v dvoch lokalitách v katastri obce Dolný Vadičov. Ide o črepy z 10. storočia nájdené v lokalite Dolný Vadičov – Závodie. Na ďalšom nálezisku ležiacom na rozhraní Dolného Vadičova a susedných obcí Kotrčina Lúčka a Gbeľany zas archeológovia objavili hrobovú mohylu datovanú do 9. storočia, v ktorej boli nájdené črepy, zvyšky kostí, jama vyložená kamennými platňami, železný nôž a kresací kameň. Na základe doterajších nálezov tak možno slovanské osídlenie Kysúc charakterizovať skôr ako osídlenie rozptýlené, než osídlenie vo väčších sústredených osadách. Ďalšie stopy slovanskej prítomnosti z tohto obdobia sa nachádzajú v lokalite na vrchu Malé Ostré týčiacom sa nad obcou Lopušné Pažitie, kde niekedy koncom 9.-teho prípadne začiatkom 10. storočia, na strategicky dobre situovanom temene spomínaného vrchu, vzniklo opevnené sídlo, ktoré v týchto nepokojných časoch slúžilo ako refúgium – útočisko, ktoré v čase nebezpečenstva využívalo obyvateľstvo z okolitých osád. Výsledky archeologických výskumov potvrdzujú, že Orava bola osídlená už v období Veľkomoravskej ríše. Medzi najstaršie sídliská na Orave chránené vyvýšenou polohou patria Trniny nad Dolným Kubínom. Táto lokalita bola osídlená už skôr, no slovanské sídlisko bolo sústredené na severnej strane úpätia. Predpokladá sa, že Trniny boli jedným z prvých slovanských sídlisk na Orave. Potvrdzujú to viaceré nálezy, medzi nimi aj dve trojdielne kovania karolínskeho typu, datované na rozhranie 8. a 9. storočia. Druhým slovanským sídliskom výšinného typu bola lokalita Istebné-Hrádok. Črepové nálezy sú datované rozhraním 8. a 9. storočia. Slovanským opevneným sídliskom bol aj priestor dnešného Oravského hradu. Potvrdili to nálezy slovanskej keramiky pri opravách stredného hradu. K uvedeným sídliskám patrí aj hradisko Ostrá skala nad Vyšným Kubínom. Bohaté nálezy získané počas rozsiahleho archeologického výskumu poskytli doklady o živote v tomto sídlisku až do stredoveku. Nájdené pracovné, remeselnícke, bojové a iné predmety vedú k domnienke, že táto lokalita bola výrobno-remeselným opevneným sídliskom a mohla byť súčasťou plánovaného pevnostného systému už v dobe Veľkej Moravy. Na Orave sú známe aj neopevnené slovanské osady v priestoroch Veličná a Dolný Kubín. Hmotné dôkazy o prítomnosti Slovanov v Turčianskej kotline na prelome 6. a 7. stor. predstavujú archeologické nálezy z mohylových lokalít Blatnica a Malý Čepčín. Výsledky archeologického výskumu upozorňujú na fakt, že Turčianska kotlina bola vo veľkomoravskom období najosídlenejšou zo všetkých vysokopoložených kotlín. Skutočnosť potvrdzujú slovanské sídliská v Sučanoch, Duliciach, Blatnici a pohrebiská v Záturčí, Priekope a Malom Čepčíne. K najstarším slovanským sídliskám v Turci (8. stor.) patrí Priekopa – v polohe Priehorie. Unikátne nálezy z čias Pribinovho kráľovstva a Veľkej Moravy (9–10 stor.) dokazujú, že Turiec bol významným centrom slovanského sveta. Bohatý inventár kniežacích hrobov – meč, bronzové a pozlátené kovania, kopija, ostrohy a ďalšie predmety, vydáva svedectvo o čulých obchodných alebo vojenských výpravách. Napokon územím Turčianskej kotliny viedla významná cesta, ktorá spájala stredomorský juh s pobaltským severom. Medzi najznámejšie a vzácne nálezy patrí blatnický meč z prvej polovice 9. storočia. Našiel sa v hrobe neznámeho veľmoža. Pozoruhodná je kovaná rukoväť meča zdobená zlatom a striebrom. Meč je uložený v Národnom múzeu v Budapešti. Slovanskí osadníci si v Turci budovali svoje opevnené centrá – hradiská. Za centrálne hradisko v časoch Pribinovho kniežatstva a Kniežatstva Mojmírovcov je považovaný Vyšehrad, ktorý mohol v skorších dobách svojej existencie slúžiť prinajmenšom ako útočisko v čase nebezpečenstva. K nemenej dôležitým hradiskám patrili: Košúty-Hrádok, Krpeľany-Pohanovo, Sučany-Skala, Šútovo-Hradisko, Valča-Hrádok, Žabokreky-Hradisko, Bystrička-Hrádok, Záborie-Hradište, Blatnica-Plešovica, Vrútky-Priekopa. Svedectvo o živote v Turci po zániku Kniežatstva Mojmírovcov vydalo rozsiahle slovanské radové pohrebisko situované v priestore kostola sv. Martina v Martine. Výkopy v štyridsiatych rokoch 20. storočia viedol archeológ Vojtech Budinský-Krička (1903–1993). Cintorín s viacerými vrstvami kostrových nálezov datoval do polovice 11. storočia, jeho vrcholné obdobie do 12. storočia a jeho zánik do polovice 13. storočia. Nálezy z pohrebiska (náušnice, pracky, prstene, náhrdelník) vyzdvihujú vysokú remeselnú zručnosť slovanských šperkárov. Pri pochovávaní zohráva dôležitú úlohu náboženstvo – v prípade tohto pohrebiska má už prioritné postavenie kresťanstvo. Nateraz poznáme v Turci okolo 30 slovanských sídel, hromadné nálezy ich nástrojov, pohrebiská a bohaté kniežacie mohyly, predovšetkým z 8 –10 stor. Na základe výsledkov archeologických výskumov možno dokázať, že slovanské osídlenie Liptova trvá nepretržite od 9. storočia. Jedným z centier slovanského osídlenia bola v tomto období Liptovská Mara (dnes zatopená na dne rovnomennej priehrady), z poveľkomoravského obdobia archeológovia odkryli slovanské sídliská v chotári dnešných obcí Podtureň, Prosiek, Vyšný Zadiel (dnes pod priehradou Liptovská Mara), Liptovská Sielnica, Smrečany, Komjatná, Bobrovník, Hliník, Likavka. Jazykovedný výskum pomenovaní obcí a niektorých bodov v teréne potvrdzuje ich slovanský základ. Medzi najstaršie pomenovania patrí Komjatná (od slova „komňata“ = izba s kozubom); Selište a Sielnica (od slova „sedlnica“ = sídlisko, osídlené územie). Odborníci na staršie dejiny pripúšťajú možnosť, že Liptov v 10. – 11. storočí bol organizačne pričlenený k Vislanskému kniežatstvu a k dŕžave poľských Piastovcov, súčasťou Uhorského kráľovstva sa stal niekedy v závere 11. storočia.“

O knihe napísali …

„Dielo poskytuje rozširujúci okruh informácií k regionálnym dejinám, ktoré sú spracované a podávané v kontexte kľúčových historických problémov národných dejín. Môže byť veľmi dobrým doplnkom k učebniciam dejepisu, ktoré poskytujú v základnej štruktúrnej podobe spektrum nosných informácií a predložené dielo má potenciál funkčne a efektívne ich doplniť. V historickom vzdelávaní mládeže sú nezastupiteľné, pretože zviditeľňujú nielen špecifiká historického vývoja daného regiónu, ale upozorňujú aj na úzke prepojenie „makro“ i „mikro“ histórie. Význam takéhoto prepájania dejín podopieram hlavne takými argumentmi, ktoré považujem za nosné pri náročnom štúdiu histórie a ktoré uľahčujú pochopenie zložitých geopolitických, vnútroštátnych i medziodborových súvislostí a vzťahov. Ďalším mojim argumentom pre podporu diela o regionálnych dejinách sú výsledky empirického prieskumu na slovenských gymnáziách, ktoré upozornili na pomerne nízku úroveň vnímania miestnych regionálnych dejín, na nepostačujúcu preferenciu kultúrnych hodnôt vlastného národa na hodinách dejepisu.

Dielo Žilinská župa v dejepise posudzujem najmä z hľadiska využiteľnosti v školskej dejepisnej praxi. Čitateľovi sa ponúka ucelenejší pohľad na vymedzený región v chronologickej postupnosti a v kontexte vytypovaných tematických okruhov dejín. Autori vysvetlili „kľúčové“ historické udalosti kombináciou faktov, úryvkov z historických prameňov, citáciami, úlohami a podnetmi pre ďalšie rozšírenie poznatkov. Takýto prístup k spracovaniu informácií sa cení, pretože pri štúdiu histórie napomáha vytváraniu konkrétnejšieho, ale zároveň aj celistvejšieho obrazu o fungovaní danej spoločnosti.“

Anna Bocková