Dr. Miloš Jesenský

Záhady devatenácteho století

Autor známy svojim pátraním po záhadách stredoveku sa tentokrát pustil po stope tajomstiev 19. storočia. Desať mysterióznych príbehov sa vyznačuje otvoreným koncom a všetky vykazujú znaky typické pre javy, ktoré akoby nepatrili do nášho sveta. Zrejme preto, že nám nie sú tak vzdialené ako záhady stredoveké, vyvolávajú v nás ešte dnes mrazenie…

Autor: Miloš Jesenský
Vydal: AOS Publishing, Ústí nad Labem, 2000, 250 s.

Anotácia knihy

Z obsahu: Prízračná loď Mry Celeste – Tajomstvo kapitána Nema – Hrôza nad Great Eyry – Vesmírny odkaz Julesa Verna – Magické oči rakúskej cisárovny – Človek z iného sveta – Diablove stopy v Devonshire – Návrat živých mŕtvych – Mimozemský rozparovač v Londýne ? Záhadná smrť Marie Rogetovej

Úryvok z knihy

Táto kniha vychádza z desiatky skutočných prípadov. Napriek tomu, že sa udiali na rozličných miestach a v rozličnom čase, majú spoločné tri základné veci. Tou prvou je to, že sa všetky odohrali v 19. storočí, presnejšie povedané v rozpätí rokov 1828 – 1898, čo znamená, že ich spisy /pokiaľ ešte vôbec existujú/ zapadajú prachom aj v tom najlepšom prípade viac ako rovnú stovku rokov a preto ich môžeme oprávnene označiť za Aktá X, ktoré existovali už pred storočím.

Druhým spoločným menovateľom týchto prípadov je fakt, že do dnešných dní neboli uspokojivo objasnené, aj keď sa ešte aj dnes objaví z času na čas nejaké to vysvetlenie, či hypotéza, ktorá si osobuje právo konečného verdiktu. Domnievam sa, že vôbec nemusíme siahnúť po výrokoch o nepoznateľnosti sveta, ak budeme pochybovať o správnosti takéhoto uhla pohľadu. Analýza sto rokov starých záhad, práve tak ako aj ostatných, spočíva v uchopení prvku, ktorý odlišuje popisované udalosti od iných – totiž toho, čo je na nich paranormálne. Rozbor v tejto knihe uvádzaných prípadov musí preto začínať konštatovaním, že nie sú iba viac „normálne“, ako pripúšťame, ale sú naozaj normálne. Paranormálnosť totiž nespočíva v ničom inom, ako v našom zdráhaní pripustiť ju.

Z tohto dôvodu teda sotva možno dúfať v možnosť uspokojivého riešenia. Aspoň si to myslí autor tejto knihy, ktorý však v žiadnom prípade nechce upierať prípadný úspech tým, ktorí sú na rozlúštenie týchto rébusov lepšie pripravení a zrejme aj snaživejší ako je on sám. Tým sme sa dostali k tretej spoločnej charakteristike prípadov, ktorou je ich neobvyklosť. Práve táto posledne zmienená vlastnosť spája jednotlivé udalosti, aby vzápätí vtláčala každej z nich pečať kontrastov, čo je pochopiteľné, keďže minulé storočie nebolo iba epochou Julesa Verna s jeho podivuhodnými cestami a objavmi prepletenými do fascinujúcej kozmológie „šrafovaného sveta“, ale aj storočím záležitostí, ktoré by skôr patrili do kompetencie Muldera a Scullyovej, teda tajomných rituálov, upírov, prízrakov a bizarných zločinov. Tak sa na stránkach tejto knihy stretli pozorovania tajomných vzducholodí s prípadom Gašpara Hausera, neznáme podmorské objekty s diablovými odtlačkami na piesku pláže, či príbeh zavraždenej mladej ženy, ktorej duch počas špiritistickej seansy určí svojho vraha s nálezom mimozemských artefaktov v podzemí ľadového Islandu. Je možné, že niekoho odradí od ďalšieho čítania zdanlivá rôznorodosť v kvalite jednotlivých prípadov: hoci napríklad pokojne prijme tvrdenie o priam magickom pohľade niekdajšej cisárovnej Rakúska, ktorá sugesciou ovládala konanie iných ľudí, bude možno pobúrený predstavou o mimozemskom predátorovi, ktorý v tele Jacka Rozparovača vraždil v zastrčených uličkách Londýna, a naopak.

Zatiaľ čo nám minulé storočie odkázalo ako dedičstvo kontroverzné prípady, s výberom ktorých sa ďalej stretnete, zanechalo nám i svedectvo, ako sa s nimi napriek zmiešaným pocitom možno vyrovnať, napríklad v osobe Sira Arthura Conana Doyla /1859–1930/. Tento slávny škótsky spisovateľ totiž holdoval špiritizmu, veril v duchov, skúmal strašidelné domy a do konca života obhajoval pravosť fotografií údajných „víl z Cottingley“ s rovnakou vášňou, s akou vzdal hold prísne analytickému mysleniu v cykle príbehov o geniálnom detektívovi Sherlockovi Holmesovi. A o tom, že Doyle vykresal z Holmesa skvelého logika nemôže byť vôbec pochýb. Ak by ich aj niekto mal, možno mu vrelo doporučiť dôvtipnú poviedku od autora kanadskej science-fiction Roberta J. Sawyera „Vidíte, ale nepozorujete“ /You See But You Do Not Observe/, v ktorej necháva Holmesa presunúť v čase do roku 2096, aby na objednávku budúceho ľudstva vyriešil hádanku silentia universi.

Conan Doyle a jeho detektív nás však privádzajú ešte k jednému zásadnému zisteniu: práve tak, ako nemáme podľahnúť ilúzii neriešiteľnosti daného prípadu, nemali by sme sa nechať oklamať zdanlivou ľahkosťou a triviálnosťou riešenia, ktoré sa samé ponúka. Skúsenosť totiž ukazuje, že podcenenie problému nebýva práve častou cestou k úspechu. Už od čias, kedy som sa ako chlapec prvýkrát zoznámil s príbehmi o Sherlockovi Holmesovi mi nešlo do hlavy, prečo najslávnejší detektív všetkých čias ľahkomyseľne plytvá frázou „Elementary, dear Watson“, komentujúcou jeho prípady. Vyšetrovanie záhady baskervillského psa, pokladu z Agry, či musgraveovského rituálu mi totiž vôbec nepripadali také ľahké, aby sa dali odbiť vetou „Je to prosté“, či „Je to jednoduché, drahý Watson“. Tajomstvo azda najznámejšieho Holmesovho výroku mi nedávalo spať až do momentu, kedy som nezistil, že Doylovej postave ho vložil do úst až anglický dramatik William Gillette, ktorý detektíva z Baker Street uviedol na divadelnú scénu.

Skrátka a dobre, v štyroch románoch a 56 poviedkach sa môžete stretnúť s Holmesom hrajúcim na husle, fajčiacom fajku, či besedujúcim s doktorom Watsonom, ale oná veta z jeho úst nikdy nezaznie, keďže nikdy neexistovala. A teraz, ak ste sa dostali pri čítaní až sem, si dovolím požiadať, aby ste v nasledujúcich chvíľach zanechali bezpečie svojich osvetlených a vykúrených domovov. Vyhrňte si límec dlhého plášťa, rozprestrite na prahu veľký čierny dáždnik a vykročte do temnej, sychravej noci plnej záhad, nástrah a nebezpečenstva …