Dr. Miloš Jesenský

Knihy → Tajomné miesta Slovenska

Tajomné miesta Slovenska

Autor: Miloš Jesenský
Vydal: Matica slovenská, 2014, 144 strán

 

Zakúpenie knihy

Objednať knihu si môžte na www.vydavatel.sk

Objednať knihu si môžte na www.martinus.sk

Anotácia knihy

Objavujte iné Slovensko – krajinu záhad a tajomstiev, mysterióznych úkazov, čudesných pamiatok z dávnej minulosti, tajuplných symbolov a nápisov, neprebádaných podzemných priestorov, zakliatych budov, podivných udalostí, z ktorých tuhne krv v žilách! Dozviete sa tragických kliatbach, ktoré opantávajú ruiny starých hradov, o podivných úkazoch v domoch mestských katov, na miestach dávnych tragédií, o pokladoch, ktoré čakajú na objavenie… Exkluzívny „mysteriózny bedeker“ pre vás pripravil renomovaný „záhadológ“ Miloš Jesenský. Zahŕňa dve stovky lokalít od Abranoviec po Žilinu a na pol tisícky vzrušujúcich záhad.

Úryvok z knihy

„Cintoríny s popraskanými náhrobnými kameňmi, opustené rozvaliny kaplniek zaliate mesačným svitom, v šere zahalené vekovité stavby, ktorých okenice stonajú v poryvoch vetra a podlaha škrípe pod nohami, prastaré hrady na strmých výšinách, hostince uprostred lesov, ktoré kedysi navštevovali lupiči, vresoviská, močiare pokryté hmlou, zátoky, na ktoré bez ustania doráža vlnobitie – to všetko sú miesta, kde sa podľa našich predstáv obvykle objavujú umrlci, prízraky v skrvavenom rubáši, z ktorých odpadávajú kúsky hliny alebo crčí morská voda.“

Týmito slovami začína francúzsky spisovateľ Claude Lecouteux svoju knihu Prízraky a strašidlá v Európe venovanú výskumu viery a povier týkajúcich sa duše, záhrobia a kultu predkov, pričom sa stredobodom jeho pozornosti stávajú predstavy o živote nebožtíkov v hrobe, mŕtvych, ktorí sa vracajú a odvádzajú so sebou živých, či odovzdávajú dôležité odkazy. Podotýka, že jazyk disponuje mnohými výrazmi k označeniu týchto znepokojivých mŕtvych, ktoré sa väčšinou používajú ako synonymá, hoci pomenúvajú rôzne skutočnosti:

„Každý pozná slovo „prízrak“, ktorý vyvoláva dojem ilúzie, mámenia, fantazmagórie. „Strašidlo“ je priamo odvodené od pocitov strachu a zdesenie, aké pôsobí rozškľabený kostlivec alebo rozkladajúca sa mŕtvola. „Tieň“ náleží predovšetkým do poetického slovníka a pripomína, že na onom svete odkladáme telo. „Duch“ je pojem pomerne nejasný, vyjadruje úžas a zmätok tvárou v tvár nevysvetliteľným úkazom spadajúcim do sveta parapsychológie – Duch, si tu ? „Ektoplazma“ je novotvar slúžiaci k označeniu nehmotnej formy, ktorá vychádza z média v tranze. Navyše existuje slovo „revenant“ – doslova ten, kto sa vracia – čo bezprostredne evokuje návrat zomrelého na zem. Ide o prosté konštatovanie javu, ktorý nemá nič spoločné s ilúziou.“

V historických dielach, ako je napríklad Prielieszkeho slovník z roku 1656, nájdeme pri latinskom „terriculum“ preklad „strassidlo“, inokedy ho ako kuriozitu stretneme v podobe priezviska v úradných písomnostiach – Ambroz Strassidlo v Nemeckej Ľupči (Deutsche Lipsche) roku 1543. Ak na základe prameňov a literatúry zisťujeme, že sa pojem strašidla v priebehu stáročí degradoval a opustil sféru reality, neznamená to, že by sa aj v súčasnosti nemohol stať príkladom skúsenosti prelínania dvoch svetov – fantastického a reálneho – v tých najmenej očakávaných situáciách, ako nás o tom ubezpečuje lechnický rukopis Vitae Patrium z roku 1764: „…nekdy negaka takowá mátoha a strassidlo wam se predstawi smele.“

Zo spomínaného Stommovho výskumu strašidelných tradícií jednoznačne vyplýva konkrétna súvislosť medzi neprirodzeným úmrtím a nemožnosťou dosiahnúť oného sveta. Títo mŕtvi zostávajú „blokovaní“ v medzipriestore, ktorému Emmanuel Le Roy Ladurie hovoril „sito“. Dokladom pre túto predstavu môže byť aj ďalšie rozprávanie z okolia rázovitého masívu Veľkej Fatry, kde sa uprostred malebných a hlbokých tmavých lesov týči na temene zeleného kopca zrúcaný hrad Sklabiňa. V jesennom období príroda okolo hradu hýri všetkými farbami a pôsobí s hradom v pozadí dojmom veľkolepej majestátnosti. Dnes však už iba vietor preháňa opadané listy po zvyškoch starých dvorán, kde kedysi bývali hlučné hostiny a plesy, cvendžali zbrane turnajov i obrancov v pohnutej histórii tejto pevnosti a návštevník má dnes neodbytný dojem, že kedysi hrdý, dne už zborený hrad márne zápasí s časom, ktorý doň zatína svoje ničiace pazúry.

Aj keď sláva hradu dávno zapadla a jeho život dokonáva, v čase, kedy sa nad horami strhne silná búrka ožíva podivnými zvukmi, tajomnými výkrikmi a sotva postihnuteľnými siluetami prízrakov.

„Sklabiňa je pre mňa dodnes veľkým otáznikom. To, čo som tam prežil, úplne zmenilo moje presvedčenie o normálnom toku času a vyvolalo pochybnosti o rýdzo materialistickom poňatí sveta“, povedal spisovateľovi Arnoštovi Vašíčkovi Ivo Adámek z Ostravy, ktorý na Sklabinskom hrade pobudol s priateľom. Svoje zážitky opísal pre Vašíčkovu knihu Stretnutie s tajomnom týmito slovami:

„Bolo to v auguste. Bolo jasno, sucho a teplo. Rozbili sme tábor na hlavnom nádvorí, niečo sme zjedli a podrobili ruiny prvému prieskumu. Navzdory stiesnenému pocitu z odľahlosti a samoty sa nám trosky páčili a my sme sa rozhodli niekoľko dní zostať. Chceli sme skúsiť prehľadať čeľadníky, v ktorých mal byť ukrytý vchod do pivníc. Prieskum poklepom naznačoval, že pod nami sú duté priestory, ale žiaden vstup do podzemia sme nenašli. V podvečer dorazila k bráne stará oktávia a v nej vtedajší predseda MNV Durinčák. Napodiv nás z hradu nevyhodil. Spolu so skupinou nadšencov sa ho pokúšal renovovať. Výmenou za pomoc pri výkopoch odvodnenia nám ponúkol ubytovanie v strážnej veži. Tá už bola čiastočne rekonštruovaná. Mala drevený strop a podlahu, krb, v ktorom sa dalo nielen kúriť, ale aj pripraviť jedlo, dlhý dubový stôl, niekoľko stoličiek a hore v podkroví pár slamníkov k prespaniu. Vstup tvorili ťažké masívne dvere a výhľad zaisťovali úzke strieľne. Pripadali sme si ako v päťhviezdičkovom hoteli. Ibaže idyla netrvala dlho. Po niekoľkých dňoch sa navečer obloha zatiahla ťažkými chmárami a hromy – v duchu tradície – divo bili. Išli sme spať sužovaní stále rastúcim pocitom tiesne. A potom to vypuklo. Zatiaľ čo vonku zúrila búrka a blesky križovali oblohu, hrad ožil. Dole priamo pod nami sa ozývali celkom zreteľné ťažké dunivé kroky okovaných topánok. Počuli sme rinčanie reťazí. Kov narážal na kov ako pri šerme. Počuli sme tlmené hlasy, ktorým nebolo rozumieť a ďalšie podivné, ťažko definovateľné zvuky, ktoré sa ozývali ako z podzemia, tak aj zvonku, z nádvoria. Mali sme strach. Nechápali sme, čo sa vlastne deje. Malým okienkom s výhľadom na trosky hlavnej budovy sme zazreli akýsi pohyb. Niekto v temnom plášti sa pohyboval hore po ruinách. Ani pri jasných zábleskoch mu nebolo vidieť do tváre, skôr sa zdalo, že žiadnu nemá.“

Toľko z knihy Arnošta Vašíčka. Zdá sa však, že pán Adámek a jeho priateľ neboli jedinými svedkami týchto znepokojivých úkazov. Nad hradom akoby sa vznášal opar mysterióznej skutočnosti už od jeho počiatku – položenie základného kameňa je zahalené doteraz nepreniknuteľnou temnotou. Z nej sa vynára iba historicky najstarší majiteľ hradu Václav Sylburg. Kto to bol a čím bol, to zostáva dodnes záhadou.

Hradný areál bol vybudovaný v duchu ranej gotiky a roku 1630 vystavali v jeho blízkosti renesančnú pevnosť. Sklabiňa pozostáva pôvodne z troch samostatných celkov, z ktorých najstarší – „Horný“, či „Starý hrad“ je dnes veľmi spustošený. V roku 1944, kedy hrad slúžil ako operačná základňa partizánskych oddielov, ho dobyli a vypálili elitné jednotky wehrmachtu. Takto sa naplnil jeho pochmúrny osud a zavŕšila desivá epocha stáročí, kedy jeho múry pričasto sfarbila preliata krv, umierali ľudia a tyrania slávila svoj triumf.

Miestne legendy a zriedkavé kronikárske záznamy hovoria o tajných podzemných priestoroch – jedna z komplexu chodieb mala potom spájať Sklabiňu so susedným hradom Zniev. Z ďalších rozprávaní poznačených stáročnými nánosmi tradície sa dozvedáme legendu o obrovskom hadovi, či drakovi, ktorého napájali z obrovských sudov vína a krvi.

„Had je obľúbenou symbolikou Satana a víno s krvou rekvizitou diabolských omší“, komentuje Arnošt Vašíček. „Znamená to teda, že sa v hlbinách hradu konali orgie a obrady čiernej mágie a že príliv zla, ktorý tieto rituály vyvolali sa dodnes spontánne prejavuje ? Sú tajomné javy pozorované návštevníkmi hradu ozvenou hroznej minulosti a svedectvom o prieniku neznámych síl ?“

Nevieme. Strážcovia Sklabine zatiaľ nevydali svoje tajomstvo.
Podobné rozprávanie som si však vypočul v máji 1999, keď som si sadol za stôl oproti sympatickému mladému mužovi, ktorý pricestoval na Bojnický zámok kvôli mojej prednáške Upíri v dejinách Európy až z Plzne. Rozhovor začal pri doširoka otvorenom okne zámockého hostinca, za ktorým sa nad vežičky a cimburie Bojnického zámku znášal súmrak a z hradnej priekopy sa rozliehalo prenikavé kvákanie žiab.

„Prelomový moment môjho života po všetkých stránkach začal pri vôbec prvej a neopakovateľnej návšteve Slovenska v roku 1996," začal svoje rozprávanie Jan Melša. "Cieľ tejto vzrušujúcej cesty plnej očakávania bol jediný – Čachtice a Čachtický hrad krvavej grófky Alžbety Bátoriovej. Preto som sa po preštudovaní patričných historických prameňov a povestí vydal v parných letných dňoch do Čachtíc, aby som videl povesťami opradenú zrúcaninu hradu a bol som doslova ohromený. Už samotné mestečko pôsobí dojmom, akoby sa tu zastavil čas, akoby mal každú chvíľu doraziť kočiar s paňou Čachtíc, akoby nad celým mestečkom bdelo prísne a vražedné oko grófky Bátoriovej. Áno, toto je špecifická atmosféra týchto miest, kde sa ľudia aj dnes vďaka krvou prestúpenému astrálu tohto miesta zdajú byť ´neživí´. To som však ešte nevedel, čo ma čaká na pochmúrnom hrade. Už samotný dlhý výstup na hrad, ktorý som v nasledujúcich rokoch v rôznych obdobiach a denných, či nočných hodinách nespočetnekrát zopakoval, pripomína horor, a to aj za pravého poludnia, pretože – ako som už uviedol – v určitých momentoch sa astrálne obrazy dávnych činov materializujú do podivných a strašidelných úkazov a podôb. Senzitívnejší človek mi iste dá za pravdu, že cesta na hrad je cestou smrti. Človek tu prichádza do priamej konfrontácie s udalosťami, ktoré písali dejiny týchto miest, konkrétne je tu stále prítomný pocit ustavičného nutkania obzerať sa za seba, či niekto za vami nekráča, či podivný šelest lístia a zvuk krokov pozdĺž cesty.“

„Po zdarnom prekonaní tejto skľučujúcej atmosféry ´horor´ zďaleka nekončí,“ pokračuje v rozprávaní Jan Melša. „Čakal na mňa posledný úsek piesočnej cesty po rovine, kde sa predo mnou rozprestrela snehovobiela, do noci žiariaca zrúcanina Čachtického hradu, akoby rozprestierajúca svoju vražednú náruč, ktoré každého v momente uchytí a nepustí späť, pokiaľ si nevezme, čo chce. Vidím v tom skrytý význam: Bátorička chcela byť nesmrteľná a v podstate sa jej to podarilo – píše sa o nej po celom svete, je vernou inšpiráciou všemožných umeleckých aktivít včítane tej mojej a v neposlednom rade je samotný hrad hojne navštevovaný ľuďmi zďaleka. Vďaka údajnému dátumu úmrtia doživotne uväznenej Bátoričky na Čachtickom hrade 21. augusta 1614, som pripravil svoj príchod do Čachtíc práve na tento deň, kedy som sa tu rozhodol prenocovať, aby som okrem iného zistil, čo je pravdy na početných povestiach o tomto tajomnom hrade. Genius loci nenechal na seba dlho čakať. Po uložení ma okolo polnoci zobudilo húkanie sovy. Pozrel som sa z hradu dolu a v údolí sa rozprestierala nepreniknuteľná hmla. Keď som sa otočil s tým, že budem pokračovať v spánku, zostal som ako primrazený a chrbát mi doslova zalial smrteľný pot, keďže sa asi desať metrov predo mnou vznášala v priestore bývalej kaplnky biela postava v dlhých šatách bez tváre s roztiahnutými rukami a ja som vedel: „Je tu!“ Nebol som si celkom istý, či skutočne ide o prízrak Bátoričky, bolo to však čosi prazvláštne a ťažko popisateľné. Materializácia tohto útvaru potvrdila povesti viažuce sa k dátumu úmrtia Bátoričky, ale tiež teóriu existencie astrálu, ako protikladu k nášmu hmotnému svetu. Prízrak Bielej panej na Čachtickom hrade teda existuje.“

Vráťme sa však ku klasifikácii magických bytostí, z ktorých prvú skupinu – ako sme už videli – predstavujú revenanti. Pod výrazom revenant (z franc. strašidlo) rozumieme komplexný etnografický termín pre zjavenie sa nebožtíkov v povestiach. Je odvodený od slova revenir (opäť sa objavovať). Podľa tradície sa duše niektorých mŕtvych môžu za určitých podmienok vracať na tento svet v podobe širokej škály prízrakov, fantómov, upírov a pod. Väčšinou sa to deje na miestach ich pozemského pobytu a činov, ktoré stimulujú ľudskú imagináciu, alebo na miestach ich skutočného, či mysleného posledného odpočinku.

Pre zabránenie návratov mŕtvych medzi živých sa oddávna používajú metódy, ktorých psychologický obsah dnes už takmer ani nevnímame. Pálenie ohňa alebo sviečok malo kedysi odstraňovať blúdiace, prípadne krvilačné duše. Čierny závoj, ktorý ešte aj dnes nosia ženy na pohreboch, slúžil prvotne ako prezlečenie, ktoré malo pomýliť mŕtveho. Podobne i kríž umiestňovaný na hroboch má zaujímavú funkciu. Predtým ako poslúžil ako symbol kresťanstva, označoval križovatku ciest. Rázcestia boli v minulosti miestom pochovania tých, ktorí dobrovoľne ukončili odchod z tohto sveta. Keby vstali z mŕtvych, nenájdu tú správnu cestu k živým. Kým sa spamätajú, príde svitanie a prvé slnečné lúče ich opäť vykážu do ich súmračnej ríše. Za obzvlášť nebezpečných boli považovaní revenanti vampirického typu.

Upír (vampír, sotana, nezdrevenetý, nelapši, nečistoj) bol podľa tradície mŕtvolou človeka, ktorý po zdanlivej smrti a pochovaní oživuje za určitých okolností svoje vlastné, v hrobe nezotleté telo a vracia sa späť medzi živých, aby im sal krv. Viera v upírov korešponduje vo väčšine prípadov s presvedčením o existencii viacerých duší, prípadne sŕdc v jednom tele, ktoré nezomierajú naraz, ale môžu udržiavať ďalšiu existenciu tela aj po zdanlivej smrti. Upírom sa mohol stať aj človek s magickými schopnosťami, ktoré už počas jeho života signalizovali nezvyčajné anatomické znaky, či správanie. Upír mohol vzniknúť aj zo samovraha, vlkolaka, dieťaťa narodeného so zubami, či dieťaťa vlkolaka a bosorky. Podobne i nedodržanie zvyklostí pri pohrebných obradoch mohlo mať za následok vampirizmus. Stal sa ním aj zosnulý, ktorého prekročil človek, či zviera, a tak preniesol do mŕtvoly iskru života. Podľa dobových predstáv vychádzal upír o polnoci za mesačného splnu z hrobu a napádal aj svojich blízkych príbuzných. Objavil sa buď vo vlastnej podobe, alebo sa zmenil na zviera (vlk, netopier), či neživú vec (kôpka sena, snehová guľa). Do hrobu sa vracal až pri rannom kikiríkaní kohúta.

Aby sa zabránilo neželateľnému oživeniu mŕtveho, prebodli pozostalí jeho srdce železným alebo osikovým kolom, ústnu dutinu vyplnili cesnakom, vložili do nej mincu, prípadne ju zatĺkli klincami. Z vampirizmu podozrivú mŕtvolu posypali soľou, makom, zrnom, prípadne petržlenovým semiačkom, aby sa nemohla vrátiť, kým nepozbiera všetky zrnká. Z toho istého dôvodu mŕtvemu do päty vpichovali ihly, osikové, hlohové tŕne, pochovávali ho dolu tvárou, pribíjali k truhle, prípadne vkladali do rakvy aj magické rastliny, či ochranné predmety. Pred spustením do hrobu omotali rakvu masívnymi reťazami a šípovými, prípadne ostružinovými šľahúňmi. Pokiaľ sa tieto prostriedky zdali nedostatočné, vampírov dodatočne exhumovali, prebíjali im hlavy železnými klincami, alebo ich úplne oddelili od tela a ako ultima ratio – telá spálili.

Bytosťou úzko spriaznenou s upírom bola mora, ktorej podobne pripisovali vysávanie krvi, a tiež vlkolak, s ktorým bol na niektorých miestach zamieňaný a stotožňovaný upír.

Vlkolak (vlkodlak, vrkolak, vilkolak) je starý pojem rozšírený takmer vo všetkých slovanských jazykoch. Vznikol spojením staroslovanských slov „vlk“ a „dlaka“, t.j. chlpatá zvieracia koža. Vlkolak bol na rozdiel od upíra živý človek s magickou schopnosťou premeny na vlka. Mohol sa ním stať človek zrodený zo styku ženy a upíra, pričom opačne platilo to isté – z dieťaťa vlkolaka a čarodejnice sa stal upír. Iné varianty uvádzajú novorodenca pri mesiaci v nove, či narodeného nohami napred. Na Zamagurí a Spiši prevládal názor, že vlkolakom sa stal človek s dvomi srdcami. Inokedy sa zase stačilo napiť z vlčej šľapaje a človek získal schopnosť premeny.

O vlkolakoch sa na Slovensku tradovalo, že sa premieňali prekročením piatich kolíkov zarazených do zeme a to hocikedy po prvej transformácii, najčastejšie však v čase zimného, či letného slnovratu. V podobe vlka alebo človeka s vlčou hlavou prepadal ľudí a zvieratá, ktoré trhal a dusil. Mal zvieracie srdce a jeho povaha bola ukrutná: nezriedka požieral aj vlastné deti.

V 15. storočí sa nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe rozšírila viera v premenu človeka na vlka do takej miery, že každý, kto sa stal podozrivým z vlkolactva, bol nemilosrdne zlikvidovaný prostredníctvom horiacej hranice, práve tak ako čarodejnice. Paracelsus veril, že vlkom sa stáva po svojej smrti človek, ktorý bol za svojho život obzvlášť brutálny a krutý. Táto dobová predstava je však prekonaná moderným výskumom, podľa ktorého predstavuje kľúč k domnelému vlkolactvu lykantropia, keďže len vo Francúzsku sa medzi rokom 1520 až 1630 vyskytlo viac ako 30 000 prípadov lykantropie. Ide o obsesiu jedinca, ktorý je presvedčený, že sa zmenil na vlka, a ako vlk sa aj správa. Názov tejto duševnej choroby je odvodený od Lykaóna, legendárneho vládcu Arkádie, ktorý bol za trest premenený na vlka.

V okultizme sa za vlkolaka považuje ten, kto sa prispením démonických síl mení na vlka a lykantropia je stotožňovaná s fenoménom čiernej mágie, ktorá vyjadruje fyzický, brutálny sexus. V archetypálnej rovine má napríklad aj známa rozprávka o Červenej čiapočke symbolický význam opisu sexuálneho konfliktu medzi mužom a ženou.

Je zaujímavé, že s fenoménom vlkolactva sa možno stretnúť i v krajinách a kultúrach, ktoré vlka nikdy nepoznali. Ako sme už spomínali, k upírovi a vlkolakovi, od ktorých čiastočne prevzala aj niektoré démonologické atribúty patrila aj mora (gnava, hnetuch, prilíhač, mara, mura, nora, sedielko, sedlisko, zmor). Najčastejšie bola považovaná za žijúcu osobu s vrodenými, či získanými magickými schopnosťami, tvora, zlovoľnú entitu dusiacu spiaceho človeka, ktorému ako zosobnená príčina chorôb vysávala krv, či životnú energiu. Tieto predstavy sa spájali predovšetkým so žijúcou ženou, z ktorej v noci odchádzala duša, aby škodila spiacim v zoomorfnej podobe ropuchy, mačky, myši, rozmanitého odporného stvorenia, či beztvarej ťažoby. Zvláštnu variantu tejto tradície predstavovala na Zamagurí a Kysuciach mora ako zhmotnenie sexuálnej túžby dievčaťa, ktorá v podobe tiaže morila adresáta svojej vášne, prejavujúcej sa bledosťou, chudnutím a neznesiteľným tlakom v oblasti hrudníka.

Etiológia mory je pritom v tradícii nesmierne rozmanitá: mohol sa ňou stať už novorodenec (siedma dcéra v rodine, dieťa s dvomi srdcami), dieťa nesprávne pokrstené, či už odstavené dojča po opätovnom pridájaní. Na severnom a východnom Slovensku sa skôr udomácnil názor, podľa ktorého mory vznikajú z duší ľudí, ktorí nemôžu nájsť po smrti pokoj, ako tzv. nečistí mŕtvi (samovrahovia, popravení zločinci a pod.). Za určitých okolností mohla moriť aj čarodejnica, revenant vampirického typu, či vlkolak, čo poukazuje na vzájomnú previazanosť predstáv o týchto bytostiach.

Obranné a liečebné praktiky sa sústreďovali na ich odpudenie. Do blízkosti postihnutého sa dávali sväteniny (posvätené halúzky, trojkráľová krieda), cesnakové vence a na Spiši ho kropili svätenou vodou. Zatiaľ čo na Šariši vešali obeti na krk vrecúško s omrvinkami zo štedrovečerného stola, inde uprednostňovali ako jeho obsah hlinu z hrobu, pričom táto prax vyústila až do temne groteskných rituálov, pri ktorej postihnutý popíjal odvar z umrlčej lebky.

Keďže mora, podobne ako aj upír, mohla vchádzať aj cez úzku štrbinu, či kľúčovú dierku, ujal sa zvyk vložiť do nej ihlu, na prah položiť skrížené sekery, pod lôžko zase šidlo, či kosák a pred dom rozsypať plevy. Verilo sa, že šupky z obilia sa jej prilepia na vnútornosti, ktoré nechávala na prahu pred vstupom do domu a pri návrate ich už nedokáže prijať späť do tela.

K možnostiam boja proti more nenechali naši dômyselní predkovia nič na náhodu. V Trenčíne dávali dieťaťu na hruď figúrku sformovanú z jeho vlastných výkalov, inde omotávali dom niťami upradenými sedemročným dievčaťom. Za najúčinnejší sa však považoval pentagram namaľovaný jedným ťahom na dverách, známy ako „muria noha“.

Druhú skupinu magických bytostí predstavujú na rozdiel od revenantov žijúci ľudia, označovaní za čarodejníkov alebo čarodejnice, ktoré rôznymi magickými úkonmi boli príčinou rôznych ochorení, ba aj smrti iných ľudí alebo zvierat. Ich vyčíňaniu sa pripisovali aj dlhotrvajúce suchá, veľmi zlá úroda, krupobitie, víchrice, kobylky ničiace poľnohospodárske plodiny, ako aj iné nepriaznivé fenomény súviace s hospodárstvom. Podľa spôsobu získavania magických schopností môžeme predstavy o týchto bytostiach rozdeliť na ďalšie podskupiny:

a) osoby, ktoré nemajú magické schopnosti, úmyselne však používajú prostriedky, ktoré sami osebe alebo za určitých okolností majú škodlivú magickú silu. V tomto prípade nie je rozhodujúca znalosť prostriedkov, ale konkrétny úmysel uškodiť.

b) osoby, ktoré majú vrodené magické schopnosti. Za tie boli považovaní ľudia, ktorí mali napríklad zrastené obočie alebo prenikavý pohľad a mohli uhranúť bez zlého úmyslu iného človeka alebo zviera. V minulosti neboli výnimkou ani názory, že čarodejnice, ktoré majú negatívne vlastnosti od narodenia, sa usilujú ľuďom uškodiť, avšak za svoju činnosť vychádzajúcu z dedičného nutkania nezodpovedajú.

c) osoby, ktorým sa pripisovali vrodené magické schopnosti, ale na rozdiel od predošlých ich používali na dobročinné účely.

Poznáme ich predovšetkým ako „bohyne“ (vedomkine, vražkine) v prípade ženy a „vražcov“ (vedomníkov, zemských bohov) v prípade mužov. Spis Jozefa Ignáca Bajzu z roku 1790 sa zmieňuje o osobách, „které skrité weci oznámugú, toto sluge bohíňstwj, wessťictwj a babi, které se ho uměti držá bohine, wessťice.“

Na bohyne sa obracali ľudia, ktorí chceli poznať budúcnosť, dozvedieť sa o blízkych v cudzine, zistiť zlodeja ukradnutej veci, či pomôcť v ľúbostných záležitostiach. Ako sme už spomenuli, zásadný rozdiel medzi bohyňou a strigou spočíval v tom, že zatiaľ čo striga sledovala škodlivým magickým pôsobením zločinné ciele, bohyňa poskytovala za úplatu svoje schopnosti záujemcom na pozitívne účely. Pre jej účinkovanie na prospešné účely bola v očiach dedinskej pospolitosti často nazývaná „darom božím.“

d/ osoby považované za čarodejníkov a čarodejnice, o ktorých sa verilo, že získali svoju čarodejnú moc pactum cum diaboli, čo je predstava, ktorá sa dostala na Slovensko až koncom stredoveku zo západnej Európy.

Podľa démonologa 16. storočia Jeana Bodina čarodejníctvo vykonáva ten, kto sa vedome pokúša pomocou diabla realizovať svoje predsavzatia, alebo niečo dokázať. Za základné znaky bosoráctva považovali stredovekí inkvizítori škodlivé kúzlo (malefícium) a nasledovne aj 1./ pakt s diablom, 2./ pohlavný styk s diablom, 3./ účasť na sabate.

Z analýzy inkvizičných procesov, ako aj z ľudovej tradície vyplýva, že čarodejníctvo pestovala najčastejšie bosorka, muži boli skôr výnimkou. V prípade čarodejníckych procesov to priamo vyplývalo z predpokladanej neurotickej reakcie sexuálne frustrovaných inkvizítorov, v prípade ľudového podania išlo o staré a chudobné ženy, ktoré poznali prírodné spôsoby liečenia a zohrávali v dedinskej pospolitosti zvláštnu úlohu. V čase prepuknutia hystérie pohonu na bosorky sa tieto ženy stávali v očiach svojich spoluobčanov, ktorí sa obávali ich skutočných, či domnelých schopností, nanajvýš podozrivé.

Podľa vtedajších zákonov vedeli bosorky vyvolať lejaky, ktoré zatopili polia, blesky, ktoré zrúcali domy a poškodili stromy, krupobitie, ktoré zničilo celú úrodu. Vedeli spôsobiť sterilitu dobytka, mužov i žien. Pomocou divotvorných práškov vraj trávili studne a šírili mor. Ľudí, ktorí bývali najčastejšie obvinení z bosoráctva, môžeme rozdeliť do šiestich základných skupín:

1./ Ľudia, ktorí chceli vzývať diabla a používali halucinogénne prostriedky, ako určitý druh „narkoanalýzy“, pri ktorej rozprávali o svojich domnelých zážitkoch.
2./ Poverčiví ľudia čarujúci fakultatívne. Kradli sväteniny, manipulovali s krucifixom, aby zvýšili pôdoj u kráv, podporili úrodu a pod.
3./ Profesionálni bosoráci a bosorky, ktorí vykonávali domnelé kúzla za finančnú alebo vecnú úplatu, prípadne manipulovali s jedmi.
4./ Nevinní ľudia, ktorí sa čarovaním nikdy nezaoberali. Boli obvinení z túžby po ich majetku, z pomsty, prípadne pod vplyvom nátlaku zo strany inkvizítorov k denunciácii.
5./ Duševne chorí ľudia, ktorí sami seba obvinili zo styku s diablom.
6./ Telesne postihnutí jedinci alebo jedinci s nápadným telesným znakom, ktorých podľa vtedajšej viery takto poznačil diabol.

Bosorky sa stávali terčom nemilosrdného prenasledovania, pričom inkvizítori sa pri prísnych formách trestu končiacom vo väčšine prípadov upálením alebo doživotným väzením opierali o autoritu niektorých biblických citátov, hovoriacich o čarodejníctve.

Do tretej skupiny patria magické bytosti animistického a manistického pôvodu, pričom pod termínom animizmus rozumieme vieru v duchovného dvojníka, či akési „alter ego“ všetkých súčastí prírody, teda nielen ľudí, ale aj zvierat, rastlín, živlov a vecí. Manizmus zase formuluje vieru v účinkovanie duchov zomrelých – démonov, ktorí môžu byť človeku nebezpeční alebo priateľsky naklonení, podľa toho, o koho práve šlo a ako sa k nim správal.

Typickým predstaviteľom takýchto bytostí bol had, nazývaný tiež domáci had, či had hospodár. Išlo o šedivého, prípadne bieleho plaza, ochrancu domu a jeho obyvateľov, ktorý sídlil pod ohniskom, prahom, či stolom, prípadne sa trvale zdržiaval v blízkosti obydlia. Jeho pôvod sa vysvetľoval dušou prvého hospodára, ktorý žil v novopostavenom dome a po smrti sa stal jeho ochranným démonom. Život domáceho hada bol mystériom spojený so životom hospodára a jeho rodiny. Jeho prítomnosť, ktorú najčastejšie dával najavo syčaním, šuchotaním, či údermi na prah bola zárukou prosperity danej rodiny. Naopak, jeho odchod alebo smrť neveštili nič dobrého: v prvom prípade sa očakával rozpad rodiny a v druhom smrť najstaršieho muža v rodine, prípadne detí s ktorými tento jedával.

Zatiaľ čo had bol ochrancom celého hospodárstva, osobitným ochrancom dobytka bola lasica. Bývala v stajni a zvieratám sa v nej darilo dobre iba vtedy, ak mali takú farbu srsti ako ona. V prípade jej usmrtenia malo uhynúť minimálne jedno zo zvierat. Pôvod tejto predstavy nie je známy, ale ak považovali hada za prevtelenie duše hospodára, v lasici sídlila zrejme duša jeho ženy. Naši predkovia mali pravdepodobne viacero ochranných démonov domu, ktorým bol zasvätený kút obývacej miestnosti nachádzajúci sa na druhom konci uhlopriečky vedenej od pece.

V dome alebo v jeho blízkosti sa zdržiaval aj zmok, nazývaný aj bôžik, rarášik, zbôžik, kosper, či džmij. Ide o démonickú bytosť rôznorodej podoby, najčastejšie však v podobe čierneho zmoknutého kurčaťa. Jeho prítomnosť v domácnosti bola opäť zárukou prosperity. Schopnosti zmoka presahujú dokonca aj nad rámec dnešných manažérskych zmlúv: svojmu majiteľovi usilovne prinášal peniaze, obilie a trpezlivo zveľaďoval jeho výnosy. Podľa tradície mohol zmoka získať človek, ktorý deväť alebo trinásť dní nosil pod ľavou pazuchou vajce od čiernej sliepky, pričom nesmel spať, prehovoriť, chodiť do kostola, modliť sa a umývať, kým sa jeho chránenec nevyliahol. Za túto opateru potom splnil tvor človeku akékoľvek želanie.

Podľa niektorých variantov rozprávania však šlo o stelesnenie čerta, s ktorým musel človek uzavrieť zmluvu o úpise duše. Preto, ak sa ho chcel človek zbaviť, určil mu nesplniteľnú úlohu, napríklad ako nanosiť vodu v site a pod., na čo sa zmok rozlial na kolomaž alebo od svojho pána ušiel. Inokedy sa ho bolo možné zbaviť tak, že ho majiteľ zakrútil do novej šatky a položil na chodník. Ten, kto ho zdvihol stal sa jeho novým vlastníkom Predstava o zmokovi v podobe zmoknutého kurčaťa súvisí nielen s významom slova „zmoknúť“, či „zmoknutý“, ale predovšetkým s etymológiou poľského slova „smok“, t.j. drak, ktorý bol v tradičných predstavách jeho príbuzným.

Drak, inak nazývaný aj šarkan, je vo svete slovenských rozprávok a povestí frekventovanou bytosťou v podobe obrovského tvora, ktorý v sebe spájal chimérickú syntézu hada a jaštera, s jedovatou krvou a netopierími krídlami. Draci boli veľmi rôznorodí. Niektorí mali mnoho hláv, poniektorí menej, ale väčšinou končili bez nich. Tieto tvory sú univerzálnymi postavami starovekých mýtov, biblických textov, kresťanských legiend, rytierskych románov ako aj modernej literatúry a filmov žánru fantasy. Pôvod tradície o drakobijcoch siaha až k legende z 11. storočia, ktorá vznikla na území Byzancie syntézou kresťanských apokryfov a starších podaní, v ktorých vystupujú iní hrdinovia.

Draci boli známi v starej Babylónii a Číne, kde sa delili na dobrých a zlých. V našich podmienkach išlo väčšinou o démonické bytosti. V západných mytológiách bojovali s protivníkom použitím zubov, pazúrov a svojej tajnej zbrane – chrlením ohňa, ktorým premenili opovážlivého drakobijcu na úbohú kôpku dymiacich kostí a plátov brnenia. „Drak, krydlaty had, usmrcuge dychanim“, čítame v tomto duchu v Komenského spise Orbis sensualium pictus quadrilinguis z roku 1685.

Dračia tradícia sa v súčasnosti vysvetľuje rôznymi spôsobmi. V prvom rade sa poukazuje na alegóriu boja s drakom ako symbol večného zápasu dobra a zla. To, že sa povesti o dračích sídlach lokalizujú do dávnych dračích oblastí umožnilo formulovať teóriu, že draka možno stotožniť s vpádom nepriateľských votrelcov. Charakteristickým detailom týchto povestí je aj zmienka o pískaní predchádzajúcom objavenie sa draka, čo sa vysvetľuje ako varovný signál strážcov hraníc (venátorov). Iné vysvetlenie identifikuje draka s tromi, šiestimi, či dvanástimi hlavami šľahajúcimi oheň s alegóriou zbojníckej skupiny s tromi, šiestimi, či dvanástimi členmi a šľahajúce plamene s ich strelnými oheň vydávajúcimi zbraňami.

Najatraktívnejšia hypotéza operuje s novokoncipovaným vedným odborom – kryptozoológiou. Podľa nej sa mohli v uzavretých ekologických nikách udržať do nedávnej minulosti reliktní jašteri, ktorí tak prišli do kontaktu s civilizáciou dávno potom ako ich vlastný druh stratil kontrolu nad našou planétou. K prieniku reliktných dinosaurov mohlo dôjsť po rôznych geologických katastrofách a seizmických zmenách.

Zatiaľ čo v rukopise Františkánskych kázní z rokov 1760 – 1772 čítame iba lakonickú správu o tom, ako „dwa draczy mnoho lidu umorili“, v Levočskej kronike Gaszpara Haina nájdeme úryvok, ktorý by mohol podporiť vyššie spomenutú hypotézu: „5. a 6. augusta 1662 bolo v Tatrách také veľké zemetrasenie, že sa veľká skala, ba vlastne vrch zrútil a rozbil na balvany. Mnohé vrchy to tiež porušilo a vzniklo aj nové jazero, vlastne vodná plocha. Zjavil sa aj živý šarkan. Sedel v opustenom štrbskom kostole, kde ho bolo po niekoľko dní vidieť. Nikto sa k nemu však neodvážil priblížiť a nakoniec zahynul.“

Skôr, ako sa rozlúčime s drakmi, stojí za to spomenúť, že vo veci ich obojpohlavnosti nepanuje všeobecná zhoda. Z tohto dôvodu sa v slovenskom jazyku stretneme pre samičie exempláre tohto legendárneho druhu aj s výrazom dračice, dračky, či drakyne. Existujú však aj výnimky. Napríklad v rukopise Slovenských kázní z rokov 1766–1780 čítame: „Ženičky, které czizé muské osoby k chljpnosti podpalugu, to su pekelne dračice.“

Biela pani bola v minulosti považovaná za nepokojný prízrak mladej ženy, ktorá zišla zo sveta násilnou neprirodzenou smrťou alebo bola za činy počas svojho života odsúdená blúdiť po svete aj po svojej smrti. To, že sa objavila sa považovalo za predzvesť úmrtia niektorého z potomkov alebo inej nešťastnej udalosti. Ťažisko tejto predstavy bolo v šľachtickom prípadne mestskom prostredí a na Slovensku súvisí skôr s legendami o hradoch a zámkoch. Biela pani sa vraj objavuje v bývalom Billotovom kaštieli v Bratislave, v tzv. Mincovnom dome, budove historickej Academie Istropolitany na Venturskej ulici v Bratislave, na Čachtickom hrade, na mestskom opevnení Levoče, ako aj na hrade Turňa.

Folkloristi rozlišujú dva typy bielych paní: po prvé démonický, ktorý je často sprevádzaný zjavením sa „lesného ducha“ a po druhé duchový, zjav zomrelej osoby s nešťastnou minulosťou, ktorý sa chová mierne, pokiaľ nie je napadnutý alebo zosmiešňovaný. Nemeckí autori rozoznávajú ešte tretí typ bielej panej tzv. Ahnfrau. Objavuje sa na určitých hradoch a zámkoch, aby oznámil smrť niektorého člena šľachtického rodu. Od zjavenia bielych paní treba odlíšiť čierne panie, ktoré sú ich zápornejšou obdobou. Príkladom môže byť čierna pani bratislavská, ktorá sa objavovala na Zelenej ulici č.1, či čachtická čierna pani.

Víly boli démonické bytosti v podobe žien a so znakmi prírodných démonov. Tento výraz pochádza od slova viliti – byť posadnutý. V Dalimilovej kronike zo začiatku 14. storočia je slovom vila označený blázon. Podľa tradície išlo o mladé pôvabné bytosti s dlhými zlatými (plavými, resp. ryšavými) vlasmi ozdobenými lesnými kvetmi. Vynikali osobitnou éterickou krásou a jednotlivo i v skupinách sa vyskytovali pri vode, v horách, na lúkach, ale aj na poliach. Na Juraja, počas mesačných nocí, ale aj cez poludnie bolo počuť ich zvonivý smiech. Víly neboli k človeku naladené nepriateľsky, pokiaľ sám neprišiel s nepriateľským úmyslom alebo ich nevyrušil pri hrách – vtedy ho utancovali k smrti. Často vábili mladých mužov svojím spevom do svojho smrtiaceho tanca. Zachrániť sa mohol iba ten, kto mal všetko oblečené naopak alebo ho vyslobodilo ranné kikiríkanie kohúta. Obyčajne sa zmocnili a uniesli aj rodičku, pokiaľ nebola na rituálnej očiste v kostole (vádzky).

Obdobou víl známych na západnom a strednom Slovensku boli vo východnej časti rusalky. Toto označenie je novšie, keďže nebolo doložené pred 16. Storočí. Zrejme vzniklo z koreňa „rusá“ podľa farby vlasov, jednak pod vplyvom antických slávností nazývaných rosalia. Tie sa spájali so spomienkovým obradom za mŕtvych z čoho asi vznikla aj predstava rusaliek ako duší dievčat predčasne zomrelých, utopených alebo samovrahýň, ktoré sa zaradili medzi prírodné bytosti. Predstavovali si ich so sivými očami a dlhými vlasmi. Ochranu pred ich škodlivou mocou predstavovali niektoré rastliny, ako napríklad mäta, či palina.

Rusalkám podobné boli vodné panny (vodné baby, vodné ženy), démonické bytosti ženskej podoby, femínny pendant vodníka, ktoré vábili a topili neopatrných ľudí. Na strednom Slovensku verili v jestvovanie vodných žien, ktoré obývali močiare a dusili v nich prilákaných pocestných. Na južnom Slovensku zase žili v krútňavách a víroch riek, kde topili rybárov, pltníkov a plavcov. Na západnom Slovensku uspávali náhodných poslucháčov, prípadne sa prevteľovali do podoby kačíc a zdržiavali sa pod mostmi. Predstavy o vodných ženách mali iba výrazne regionálne zastúpenie a postupne splývali s tradíciou víl a rusaliek.

Naproti tomu bola predstava o vodníkovi, ako o démonickej bytosti mužskej podoby reprezentujúcej prírodného ducha vodného elementu všeobecne rozšírená. Zodpovedajú tomu miestne synonymá ako vodnár, vodný chlap, topelec, vodný tatenko, či utopjelec. Jeho výzor podliehal miestopisným variáciám s charakteris­tickými vlastnosťami. Na Kysuciach si ho napríklad predstavovali ako starého muža so zelenými vlasmi a zakalenými očami, miestami aj so šupinami, ktorému z malíčka ľavej ruky kvapká voda. Na Orave to bol zase muž obrastený po celom tele dlhými strapatými chlpmi, ktorý sa presúšal na skalách pri vode. Vodník z tatranských plies bol údajne celý obrastený machom a v zamagurských povestiach sa objavoval v podobe malého, zeleného chlapca. Zatiaľ čo pôvod vodníkov sa sporadicky odvodzoval z duší ľudí, ktorí boli náhodne alebo úmyselne utopení, vo vzťahu k ľuďom sa všetky rozprávania zhodujú. Vodník bol človeku nepriateľskou bytosťou. Sťahoval neopatrných ľudí pod vodu, topil ich a uskladňoval ich duše v hrnčekoch vo svojom vodnom príbytku. Nad hladinu vystupoval iba na poludnie, častejšie však o polnoci, keď na brehu odpočíval, sušil sa alebo si česal vlasy. Rozšírené sú aj podania podľa, ktorých vodník v zelenom kabátiku, z ktorého šosov crčala voda chodieval na jarmoky, zábavy, prípadne si medzi ľuďmi hľadal ženu. Ochranu pred vodníkom poskytoval cesnakový veniec prípadne rastliny posvätené na Kvetnú nedeľu.

Na Orave, Spiši a Zamagurí sa vyskytovala bohynka (boginka, divá žena), démonická ženská bytosť, lesný duch s atribútmi prírodného démona. Mala podobu vysokej ženy, chudej postavy, často s telesnou chybou a dlhými strapatými vlasmi neraz až pod kolená. Zatiaľ čo niektoré varianty legiend zmieňujú iba náznakom obvod jej hrudníka, iné hovoria o veľkých prsiach, ktoré si prehadzuje cez plecia. Odievala sa nedbanlivo iba do zdrapov šiat, prípadne chodila úplne nahá. Obývala predovšetkým skalné diery, odľahlé lesné zákutia, kroviská a močiare. Vo vzťahu k ľuďom bola jednoznačne negatívna. Obávali sa jej najmä ženy v šestonedelí. Kradla a zamieňala zdravé deti za svoje nepodarené bohynčatá (premiene), ktoré nerástli, nehovorili a boli nesmierne pažravé. Jediným bezpečným miestom pre šestonedieľku a jej dieťa bol priestor za kútnou plachtou, kde sa zdržiavala až do obradnej popôrodnej očisty. Osvedčeným prostriedkom ochrany proti bohynkám a proti démonom bol kvet zvončeka, vďaka ktorému strácali nad človekom svoju zlovestnú moc.

Obor(ozruta, ozrutáň, ráňava, opacha) bol obrovskou bytosťou ľudského vzhľadu. Súvisel s tzv. elementárnymi bytosťami zeme (skalní a horskí duchovia). Nielen na Slovensku, ale aj u ostatných slovanských národov sa zachovala tradícia o gigantických ľuďoch, ktorí mali obrovskú silu a miesto kyjakov používali s obľubou kmene vyvrátených stromov. Dlho žili na dovtedy pustom svete sami, až náhle vyhynuli. Tradíciu o ich nezvyčajnom vzraste – podobne ako u drakov – podporovali v ľudovej slovesnosti aj príležitostné objavy pravekých fosílií v horách a riečnych údoliach. Podľa doteraz zozbieraných rozprávaní boli obri: 1./ predchodcami dnešných ľudí, 2./ poslední z nich žili paralelne s dnešnými ľuďmi (Samuel Reuss, Pavol Dobšinský), 3./ mali jediné oko uprostred čela a boli kanibalmi (Pavol Dobšinský). Fragmenty predstáv o obroch ovplyvnili predovšetkým zmiešané typy démonologických predstáv o Kovovladovi, Rune, grgalici a príbuzných entitách.

Kovovlad (Kovlad) je bytosťou antropomorfného vzhľadu, vládcom podzemných pokladov, nerastov a rúd, ktorý patrí do skupiny prírodných démonov. Povesti o jeho sídlach sú situované predovšetkým do banských oblastí stredného Slovenska. Podľa tradície z okolia Kremnice mal vzhľad urasteného mladého muža, ktorý tvrdou rukou vládol nad baňami a zemskými pokladmi. Bol tiež najvyšším pánom permoníkov, ktorí strážili podzemné bohatstvo. Dobrých ľudí odmeňoval a zlých trestal.

Runa (zemná pani) bol ženský náprotivok Kovovlada s výraznými atribútmi zemských démonov. V tradícii možno rozlíšiť dva okruhy, podľa ktorých bývala pod zemou a mala výzor: 1./ mohutnej ženy s dlhými, obyčajne zlatými vlasmi, veľkým poprsím, pričom bývala s mužom a s množstvom detí. 2./ zlatovlasej a príťažlivej ženy v bielych šatách so zlatým kľúčom za pásom, ktorá opatruje množstvo detí. Ako zemná pani vládla nad podzemným bohatstvom, no miesto ich výskytu prezradila iba tomu, kto jej prisľúbil dieťa. Zdá sa, že mnohodetnosť bola pre ňu charakteristická. Okrem toho kradla deti aj nepozorným matkám, čo ju približuje k bohynke. V banských oblastiach stredného Slovenska, konkrétne v Gemeri ju popisovali ako vládkyňu zlatých baní, ktorá svojim dotykom mohla pozlátiť akúkoľvek vec. V okolí Zvolena vo Vajskovej sa tradovalo, ako Runa kradla baníkom potravu. Baníci ju chytili, zviazali a hodili do potoka. Vodný prúd ju vyplavil až pri Kremnici, kde ju ľudia rozviazali. Odvtedy nie je voVajskovej bohatstvo a Kremnica zbohatla. Na severnom Slovensku mala skôr charakter lesného démona husto porasteného srsťou, čím sa viac podobala na ďalšieho lesného démona – grgalicu.

Grgalica bola bizarnou ženskou démonickou bytosťou s charakteris­tickými znakmi prírodného démona. Predstava o nej je iba veľmi sporadická, keďže súvisí ešte so staroslovanským kultom prírodných duchov zosobňujúcich prírodné zákony a sily. V okolí Zvolena ju popisovali ako neforemnú ženu, ktorá prenasledovala človeka a pchala mu do úst prsia, až kým ho nezadusila. Naproti tomu na okolí Banskej Bystrice nemala žiadnu podobu, žila v horách a ľudia počuli len jej húkanie (v Čechách bol jej pendantom hejkal).

Poludnica bola démonickou bytosťou s ľudskou podobou, ktorá sa objavovala na poludnie. Tradične sa totiž polnoc i poludnie považovali za hodiny duchov, ktoré bolo treba prežiť v pokoji. Poludnica, ako v Európe rozšírený daemon meridianus, chránila posvätnosť dvanástej hodiny. Koho zastihla pri práci, privodila mu smrť. V poľskej verzii bola sprevádzaná siedmimi čiernymi psami. Inokedy ju spájali s poludňajším vánkom, ako to bolo aj v niektorých oblastiach Slovenska. Podľa toho mohla byť Poludnica aj neviditeľnou a jej pohyb na poli prezradilo len skláňanie sa alebo rozhŕňanie klasov. Zatiaľ čo v Čechách mala podobu stareny, ktorá na poludnie vyhľadávala ľudské príbytky a odtiaľ kradla alebo usmrcovala deti, na strednom a západnom Slovensku sa vyskytovala v podobe mladuchy, či prostovlasej bosej ženy zahalenej do dlhého obrusu alebo rozstrapkanej sukne. Bola vyslovene negatívnou bytosťou, ktorej pôvod odvodzovali z duší dievčat zomrelých medzi ohláškami, prípadne rodičiek pred obradnou očistou. Jej príbuznou je nočnica (polnočnica), známa v regiónoch Gemera a Kysúc. Ak sa zjavila o polnoci oznamovalo to smrť v rodine. Kto ju uvidel, nesmel zapískať, lebo by ho mohla roztrhať.

Smrtka (Smrť, kmotra Smrť, tetka Smrť, zubatá, tá s kosou) – stelesnenie smrti, ktorej meno sa v strachu pred privolaním často tabuizovalo a vyjadrovalo opisne pomocou jej vlastností, ako to často ukazujú dobové zápisy: „Kopač ten gest smrt, ktera ustawične kopa, abi mohla ukradnuti dussy“ (TC 1631), „Tak skradnie, gako zlodieg, smrt k nam prichazy“ (KT 1753), „W kasstelu a u patera smrt každi den dawi“ (Liptov 1754).

Stelesnenú Smrť bolo možné stretnúť najčastejšie ako ženu neurčitého veku, oblečenú v odeve alebo v bielej plachte (smútočnej) farby, ktorá sa prišla ukázať tomu, komu boli hodiny jeho života zrátané. Niekedy mohla meniť veľkosť. Dostala sa kamkoľvek a obyčajne sa objavovala v noci. Vtedy sa nechala odviezť furmanovi alebo odniesť na chrbte pocestného na miesto, kam potrebovala. Pri prenášaní menila váhu. Raz mohla byť ťažká, inokedy veľmi ľahká. Často prichádzala vziať človeka do záhrobia ako tetka, kmotra alebo neznáma zomretá príbuzná. Podľa iných predstáv mohla vziať na seba podobu bieleho zvieraťa (koza, hus, mačka, pes, zajac), neraz aj abnormálnej veľkosti, ktoré však iba zvestovalo smrť a nebolo jej priamym vykonávateľom.

Pôvod Smrtky sa odvodzoval od duší žien, ktoré zomreli v šestonedelí alebo pred obradnou očistou (stredné a východné Slovensko), prípadne od duší starých žien, ktoré zomreli slobodné. V čase epidémií chodievalo podľa tradície aj niekoľko Smrtiek, spravidla však tri. Najmladšou, ale najrozšírenejšou predstavou Smrtky bol kostlivec s kosou, často na koni. Táto predstava sa utvárala pod dojmom makabrických prvkov európskeho umenia. S tým súvisia aj mierne rozdiely v predstavách o ukončení pozemskej púte človeka – zatiaľ čo ho zubatá zaškrtí, zabije úderom kladiva, prebodne nožom, či vezme so sebou na neznáme miesto, kostlivec s kosou ho najčastejšie skosí alebo odvedie na neznáme miesto naplnenia osudu. V slovenskej démonologickej tradícii je to často aj miesto uchovávania sviec života, niekedy vykresľované ako kostol, či kaplnka na odľahlom mieste, odkiaľ niet návratu.

Čert bol démonickým stelesnením zla a pekelných síl, známym pod rozličnými opisnými menami (pľuhavec, pokušiteľ, priepasnik, pekelník, zlý duch, diabol, satan, Satanáš, lucifer, bes, ďas, rohatý, šľak, fras, anciáš, ancikrist, beťah, zloboh, belzebub, krampus). V démonologických predstavách má menovite zásluhou apokryfnej literatúry ustálenú podobu do takej miery, ako žiadna iná entita. Čert je podľa tohto podania čierny, chlpatý, má špicaté uši, rohy, dlhý kravský chvost a vidly. V podobe zvieraťa brával na seba vzhľad čierneho capa, barana, psa, kohúta, čierneho vtáka, v ľudskej podobe sa ukazoval ako paholok, čierny pán, lesník, vojak a podobne s konským, či kravským kopytom. Jeho doménou bola noc a často bol v spojení s čarodejnicami, ktorých zasväcoval do tajomstiev diabolského umenia. Plnil rôzne želania, najmä pokiaľ sa týkali výmenou bohatstva za dušu človeka. Pre predstavy o čertovi bol charakteristický zákaz vyslovenia jeho mena pod hrozbou jeho privolania a nahrádzanie eufeminizmami typu „ten čierny“, „ten rohatý“ alebo zámerné komolenie nebezpečného výrazu „diabol“. Čert je vo folklóre veľmi frekventovanou postavou, zhmotnenou, spozemštenou, ba niekedy má aj sympatické povahové vlastnosti. Zatiaľ čo čert je vo folkĺlórnych predstavách väčšinou komický až hlúpy, v poverových predstavách má skôr charakter desivého diabla a nesie výrazné znaky démonizácie.

Okrem uvedených démonologických bytostí je potrebné spomenúť aj postavu svetlonosa (lucifer, swetlonos, daduchus, pochodnjk). Podľa pomerne rozšírenej predstavy prevládal názor, podľa ktorého sú svetlonosi dušami nepokrstených detí, ktorým horia prsty a duše ľudí, ktorí za svojho života posúvali medzníky na poliach, prípadne zememerači, ktorí nespravodlivo parcelovali pôdu, kostolníci, ktorým horia palce, lebo doma svietili sviečkami ukradnutými v kostole, alebo všeobecne duše zlých ľudí. Svetlonosi, nazývaní tiež svetlonoci, svetlá, svetielka, svetlári vraj v noci vábili plačom ľudí do močiarov, vodili ich do vody, po poliach, cez skálie a tŕnie alebo po cintorínoch. Zvláštnym druhom svetlonosov boli chrapinoskovia z Oravy. Mali podobu bezhlavých postáv mužov s plápolajúcim plameňom na krku.

Reálny vznik bludičiek nie je dodnes uspokojivo vysvetlený. Obvykle sa v tejto súvislosti poukazuje na prejavy atmosférickej elektriny, svetielkujúce huby, či emanácie bahenných plynov fosforovodíka bublajúce z močiara. Žiadna prírodovedná teória však neobjasnila, prečo bludičky vytvárajú skupinovo koordinovanú aktivitu akoby tancovali vytvárajúc pritom symetrické konfigurácie. Rovnako nebolo zdôvodnené, prečo sa svetielka neobjavujú v podobe krátkeho vzplanutia, ale existujúc po dlhú dobu, pohybujú sa aj v bezvetrí a sú schopné držať krok s chodcami. Modravé svetielka boli tiež pozorované na cintorínoch a podľa tradície sa zjavujú v určitú noc i nad miestom, kde je ukrytý poklad, ktorý vyhára. Niekedy sú viazané na určité miesto, kde došlo k úmrtiu, alebo kde spočíva mŕtve telo.

Permoník (lútka) bol frekventovanou postavou v tradícii v oblasti slovenských banských oblastí (terra banensis), strážca a ochranca nerastov a pokladov. Permoníci žili v podobe drobných ľudí vo väčších spoločenstvách v podzemných chodbách a banských štôlňach. Strážili a ťažili rudu a vzácne kovy. Obliekali sa do pestrých, obyčajne červených šiat, nosili kožené zástery a banské pracovné náradie. Permoníci vraj pomáhali baníkom v práci a varovali ich pred nebezpečenstvom. Podobne aj baníci si považovali za povinnosť varovať permoníkov pred chystaným odstrelom, inak by sami prišli k úrazu a uchádzali sa o ich priazeň aj rôznymi drobnými obeťami a tradičnými zvykmi. Za odmenu im permoníci ukázali, kde majú kopať alebo chudobných obdarovali pokladom. Napríklad v povesti z doliny Trnovca permoník upozornil valacha, že zahodený kamienok je diamant. Permoníci však aj nemilosrdne trestali tých, čo sa v podzemí správali hlučne a nerešpektovali banské obyčaje. Svoju prítomnosť dávali najavo iba klopaním. Ak sa však ukázali, hrozilo nebezpečenstvo závalu alebo iného nešťastia. Lútky (ľudkovia) zase obývali banské šachty, chodby a ochraňovali nerasty v doline Turca pod Železníkom. Boli naklonení čestným ľuďom, ale lakomcov spravidla navždy uzavreli v labyrintoch podzemných chodieb.

S predstavami o permoníkoch a bábkach súvisel aj trpaslík (piadimužík, Laktibrada), drobný človeku podobný démon patriaci do skupiny skalných a horských duchov s funciou strážcu alebo ochrancu prostredia svojho výskytu. Trpaslíka popisovali ako drobného človiečika, veľkosti trojročného dieťaťa („na piaď chlap, na lakeť brada“) s tvárou starca a s dlhou bielou bradou. Charakteristické boli predovšetkým štyri prsty na oboch rukách. Vo vzťahu k človeku býval ľstivý, neraz krutý a zlý, pokiaľ človek neodhalil jeho zraniteľné miesto – dlhú bradu. Telesné anomálie, krutosť, pažravosť so sklonom ku kanibalizmu jasne vyjadrujú príslušnosť tejto bytosti k prírodným démonom. Trpaslík, piadimužík a Laktibrada sú častou povesťou rozprávok, ktoré sú typické pre slovenskú tradíciu. V známej rozprávke o Snehulienke splývajú na Slovensku trpaslíci s permoníkmi.

Škriatok predstavoval dobrosrdečnú variantu trpaslíka, s ktorým sa však často zamieňal. Zvláštnym sa však zdá byť fakt, že si ho v minulosti mýlili aj s nočnou morou, ako napríklad uvádza Kamaldulský slovník z roku 1763: „Incubo et incubus: hmúra, sskrátek, takowá sna nemoc, gakoby se člowek z velikú ťažobu tlačil.“, čo je však celkom isto nesprávnou interpretáciou. Slovo „škrat“, ktoré je slovenským ekvivalentom českého „skřet“ je novotvarom, s ktorými sme sa mali možnosť stretnúť napríklad v pôvodnej fantasy trilógii Miešanci od Alexandry Pavelkovej a Štefana Konkola. Toto vyjadrenie možno považovať za obzvlášť šťastné, keďže viac ako zo slova „škriatok“ vychádza z termínu „škrata“, či „škraták“, čo doslova znamená „ohavu“ a navyše je totožné s nemeckým „scrat“ (schratt) označujúcom lesnú bytosť.

 

O knihe napísali …

„Kniha je veľmi príjemná zbierka legiend, mýtov a povestí o viac či menej známych slovenských miestach. Určite je to výborná pomôcka pre slovenských (nielen) víkendových cestovateľov, ktorí chcú spoznať čo najviac z blízkeho aj vzdialeného okolia. Grafické spracovanie je naozaj na vysokej úrovni (nádherné ilustrácie) a veľmi vhodne dopĺňa tematické zameranie knihy. Ak ste milovníkmi histórie a nebojíte sa niekedy potmehúdsky hľadať súvislosti hoci aj v ľudovej tvorivosti, tak vás táto kniha určite poteší.“

František Vaško na martinus.sk

O knihe napísali …

„Máme Jesenského, ozýva sa mi z hĺbky duše odpoveď na nevypovedané otázky. Nie na všetky, ale len na tie, pri ktorých spájam veci na prvé počutie a stretnutie nespojiteľné. Nenechávam sa oklamať zrakom a ani sluchom, ale pri cestách do hlbín neuvedomenia využívam neoceniteľné služby sprievodcu magickou krajinou. Pán MJ sa ma ochotne ujíma, ako každého čitateľa, a dovolím si ho podozrievať, že sprevádza i svojich nečitateľov pri pátraní po tajomnom, záhadnom a neuveriteľnom. Aj to sa odohráva za múrmi našich domovov, a zo subjektov sa meníme na objekty, pričom si to často subjektívne ani neuvedomujeme a objektívne nechceme pripustiť. Ba voľakedy i na predmety, ale načo by som sa i vás unúval vypočítavaním toho, čo autor tejto knihy napísal. Vlastne to nie je ani kniha, ale návod na spoznávanie Slovenska. Zoznámte sa s ním na druhý pokus, pretože o mnohých záhadách svojej domoviny ste určite ani netušili. Do všakovakých zákutí slovenských regiónov vaša noha ešte nezablúdila, a preto nie je vylúčené, že na svojich cestách stretnete ľudí s podobným zameraním. A možno nestretnete nikoho, ale rovno vstúpite do deja niektorého z príbehov miestopisu Miloša Jesenského. Kniha má svoj obsah, ktorý nie je potrebné prerozprávať, ako sa to deje v mnohých predhovoroch, príhovoroch, úvodníkoch či intrách. Intravilán knihy vás vtiahne tak rýchlo, až sa nestihnete ani báť a už si ruky podávate so zmokom, vodníkom či kovovladom. V záchveve rytierskosti sa ešte pokúsite pobozkať ruku poludnici, rune a snáď i more, ale keď sa dorúti grgalica s vlkolakom, ani keby vás tá najonakvejšia rusalka volala na druhý breh, obutých vás cez potok neprevedú. To všetko, ak ste mužský čitateľ. Na dámy sa ešte rafinovanejšie vrhne upír či šarkan a svojou troškou do veterného mlyna prispeje i obor. A to si ani, milé dámy, nestihnete všimnúť trendy oblečenie bielej panej a vodnej panny, lebo je už neskoro. Alebo možno až príliš skoro, nadránom sa totiž končí nočná zmena panoptiku aj slovenských záhadných bytostí, ktoré neprestali pôsobiť ani po zverejnení ich príbehov istým Paľkom D., ktorý sa v Dobšinej ani nenarodil. A vy si myslíte, že sú to všetko len rozprávky? Nuž, ak je to tak, potom vám môžem poblahoželať, že ste sa úspešne prečítali do druhého levelu Tajomných miest Slovenska podľa Miloša J. Kam kráča záhadami opradený pán MJ? Ide sám a proti vetru? Vstupuje do temnoty poznania alebo do tmy nepoznania? Čo ho ženie? Snáď túžba po senzáciách? Že nie? Tak potom prečo? A prečo nie? Listujúc si Tajomným miestopisom prešľapujem na mieste a pochybujem. Pochybujem o tom, či to Slovensko vlastne poznám, pretože mnohé som doteraz nevidel, ba ani nepočul, a dokonca som sa ani nedočítal v oficiálnych sprievodcoch a sprievodkyniach. A predsa sa točí špirála záhad a tajomstiev, ktoré už nepotrebujú sveto(o)bežníkov ako Harry Potter, či celá posádka Star Treku, ale máme vlastných. Vlastne sme ich vždy aj mali, len sme na nich pozabudli. Zíde z očí… A oni zišli najmä z uší, pretože príbehy zachovávané ústnym podaním prežívali u našich predkov stáročia. Len sme hľadali radšej exotické postavy namiesto tých, ktoré nám možno behali popred okná, či poza horu. Od najsevernejšej Babej hory po najjužnejšie Patince a z najzápadnejšej Záhorskej Vsi až do najvýchodnejšej Novej Sedlice… Všade tam, kam môžete zavítať pomocou sedemmíľových čižiem, jánošíkovských krpcov, či vďaka dračej taxislužbe… Nechajte sa zviesť pomocou návodu, ktorý držíte v rukách, stačí otvoriť knihu, začítať sa a… No nezabudnite si na príjemné spestrenie vašej cesty pripraviť si k tomu kávu, aby ste náhodou neprespali svoj návrat späť. Alebo aby ste nezaspali presne o polnoci, pretože viaceré stvorenia čakajú iba na to. Panoptikum z prvej časti defiluje v tej druhej, pričom prechádzame miestami známymi (Bratislava, Žilina, Košice), vznešenými (Oravský, Budatínsky, Čachtický hrad), prírodnými (Tatry, Demänovská dolina), rytierskymi (Sitno, Devín, Čabraď), zbojníckymi (Bytča, Čemnice, Kriváň)… A načo by som vám to všetko písal, keď to už bolo napísané? Ba mnohé i precítené a prežité…“

Peter Kubica