Knihy
Godzilla - Fakta, fikce, film
Môže podľa poznatkov modernej biológie naraziť ľudstvo v morských hlbinách na výnimočného netvora hroziaceho ľudstvu zničením? Výpravný film Rolanda Emmericha a pozoruhodná analýza hlásení umožňujúcich predpokladať, že dinosaury stále môžu prebývať medzi nami…
Autor: Stephen Molstad – Miloš Jesenský – Pavel
Beneš
Vydal: Cinemax, Praha, 1998, 160 strán
Anotácia knihy
Z obsahu druhej časti: Návrat filmového veľjaštera – Godzilla: anatómia príšery – Godzilla chladnokrvná, alebo teplokrvná? – Ľudia versus veľjašter – Skaza prichádza z hlbín – Trochu King Kong, trochu Frankenstein – Nebezpečie ľudského samozničenia.
Úryvok z knihy
Hollywoodskí filmoví tvorcovia a francúzske nukleárne pokusy v Tichomorí priviedli na svetlo sveta Godzillu – monštruóznu jašteričiu obludu, ktorá svojimi rozmermi predčí i najväčších vládcov planéty – dinosaurov, ktoré podľa doteraz akceptovaných paleontologických predstáv opustili scénu prehistórie na prelome druhohôr a treťohôr.
Príčiny, ako i časový sled tejto udalosti nepoznáme, čo však vieme celkom určite je fakt, že v nasledujúcej formácii sa nenašla už ani jediná fosília dinosaurov. Z geologického hľadiska sa ich epocha ukončila náhle – genocída mohla trvať hodinu, práve tak ako stotisíc rokov. Dôvody radikálnej výmeny všetkej suchozemskej fauny ťažšej ako veľký pes nie sú známe: zahŕňajú viac, či menej pravdepodobné hypotézy od samozničenia v slepej uličke evolúcie, pandémiu, cez nepriaznivé klimatické zmeny vyvolané kontinentálnym driftom, horotvornými procesmi a zmenami výšky morskej hladiny vo vrchnej kriede, až po výbuchy sopiek a dopad obrovského asteroidu.
Nech už to bolo akokoľvek, veľjaštery obsadili Zem až o 65 miliónov rokov, tentoraz však len na filmovom plátne. Ako dokazuje nový projekt režiséra Rolanda Emmericha, nie je tento návrat o nič menej pôsobivý, napriek tomu, že je iba fiktívny. Po vzhliadnutí filmu sa pre väčšinu divákou stanú znepokojivou dilemou odpovede na otázky, na ktoré by chceli poznať odpoveď : Mohla by vôbec existovať takáto príšera? Ako by sa rozmnožovala? Mohli by vedci objaviť kožu, kostru alebo iný reálny pozostatok takéhoto záhadného a desivého tvora? A pokiaľ naozaj žije – prečo sa dodnes neobjavil čo i len jeden jediný exemplár? A je to vôbec možné, veriť v takúto obludu z oceánu, keď v súčasnosti po hladinách svetového vodstva vedie nespočetné množstvo liniek osobných, nákladných lodí, križuje ich flotila výskumných a vojenských plavidiel a penetruje nemenej početná „svorka“ podmorských lodí, armádnych ponoriek a batyskafov?
Odpoveď na tieto znepokojivé otázky poskytuje sčasti návšteva v múzeálnych sálach, ktoré zdobia rekonštruované kostry dávno vymrelých veľjašterov. V mnohých zoologických záhradách, oddychových parkoch i expozíciách pod šírym nebom stoja veľmi realistické modely obrovských plazov, ktoré podľa mienky vedcov prehrali pred 65 miliónmi rokov svoju hegemóniu nad planétou Zem v boji s nastupujúcimi druhmi cicavcov.
Napriek tomu existujú odborníci, ktorí sú presvedčení, že ich éra sa nikdy úplne neskončila a otázky, ktoré sme si pred chvíľou položili, skutočne vŕtajú v hlavách kryptozoológov. Kryptozoológia, ako napovedá už samotný názov /zoológia, veda skúmajúce život zvierat a kryptos, z gréckeho „skrytý“, „utajený“/, je mladý vedecký odbor snažiaci sa objaviť doposiaľ neznáme druhy zvierat a znovu vypátrať živé druhy, ktoré boli prehlásené za vyhynuté. Týka sa to predovšetkým hľadania „neodinosaurov“, ktoré predsa len mohli prežiť v uzavretých ekologických nikách do súčasnosti a stať sa predmetom nekonvenčného a priameho výskumu reliktných jašterov minulosti.
Je pochopiteľné, že od roku 1982, kedy bola založená „Medzinárodná kryptozoologická spoločnosť“ sa okolitý svet na jej členov díva rôzne. Ortodoxní vedci sa poväčšinou ani nechcú zaoberať predmetom záujmu svojich kolegov kryptozoológov, ktorých – v tom lepšom prípade – považujú za nadšencov a rojkov s bezhraničným optimizmom a schopnosťou prekonávať sklamanie z tak chudobných a neistých výsledkov výskumu. Verejnosť sa skôr zmieta medzi vierou, údivom a pochybnosťami, k čomu v poslednej dobe pripája i údiv z úplne realistického návratu neodinosaurov na filmové plátna, v ktorom sa úspešnosť a kvalita meria veľkosťou predvádzaného. Charakteristickým príkladom je práve dva a dvadsiate zrodenie „Godzilly“ v podobe najväčšj príšery, aká kedy v Hollywoode vznikla. Tieto slová potvrdzujú napokon i vyjadrenia vedúceho reklamnej kampane: „Je vyššia ako socha Slobody, je väčšia ako hotel Carlton v Cannes!“
Vráťme sa teraz k slovám režiséra ktorý hovorí, že jeho film Godzilla je príbeh o nebezpečenstve ľudského sebazničenia. Jeho výrok iba ilustruje motív, podľa ktorého na začiatku „prebudenej skazy“ stelesnenej Godzillou stoja tichomorské testy zbraní hromadného ničenia. V symbolickej rovine predstavuje Godzilla zosobnenie takmer všemocných planetárnych síl s akými sa človek v atómovom veku zahráva a ktoré sa mu môžu vymknúť z rúk s desivými následkami. Tak napríklad, keď l. novembra 1952 explodovala na atole Eniwetok v Tichom oceáne 65 ton ťažká vodíková bomba, bolo možné jej predchodkyne zhodené na Hirošimu a Nagasaki považovať iba za obyčajné petardy. Koralový ostrov Elugelab, na ktorom sa výbuch uskutočnil zmizol, a na jeho mieste našli kráter hlboký 60 metrov a s priemerom dvoch kilometrov. Výbuch bol šesťkrát ničivejší, ako vyrátali a 150 krát silnejší ako explózia v Hirošime.
Na jar 1954 vybuchla vodíková bomba opäť nad Pacifikom. Zbraň sa čiastočne vymkla z kontroly, keďže výbuch dosiahol silu 17 miliónov ton výbušniny, namiesto vypočítanej trojmiliónovej. Vcelku možno konštatovať, že pokusné výbuchy v Tichomorí v rokoch 1945–1956 sprevádzali mnohé nehody, ktoré možno nazvať katastrofami ohrozujúcimi život v celých oblastiach. Nie náhodou sa už v prvom filme o Godzille režiséra Inoširo Hondu z roku 1954 objavuje možnosť provokácie nebezpečia neuváženými atómovými testami, ktoré prebudia obrovského pravekého jaštera žijúceho dovtedy na morskom dne. Samotná príšera pritom celkom zreteľne personifikuje skazu, ktorá dopadla na Japonsko v predvečer konca II. svetovej vojny, desivá, zdrvujúca a slepo ničiaca.
V závere nášho zamyslenia si môžeme pripomenúť slová ruského profesora Jablokova, ktorými komentoval správy o stretnutiach námorníkov s rozličnými morskými príšerami: „Charakterizoval by som súčasnú situáciu s neznámymi morskými plazmi tak, že síce neexistujú žiadne pádne argumenty proti možnosti ich existencie, ale to isté platí aj pre fakty pre ňu svedčiace“.
V inom rozhovore s novinármi tento významný morský biológ uviedol:
„Je to síce divné, ale dnes poznáme obyvateľov oceánu horšie, ako ich
poznali ľudia pred sto rokmi. Bývame menej často na palube, pretože sedíme
v kajutách nad mikroskopmi. Naše lode supia, klepocú a zapáchajú naftou a
my chceme ešte niečo vidieť? A vobec je ťažké si predstaviť, ako by sa
dal lov na príšeru v oceáne usporiadať.“
Po návšteve Emmerichovho filmu, ktorý po opätovných testoch zbraní hromadného ničenia v Tichomorí opäť priniesol na filmové plátna reinkarnáciu Godzilly, si môžeme predchádzajúcu myšlienku ruského vedca vysvetliť v symbolickej, práve tak ako aj vo faktickej rovine:
Nie je potrebné lov na príšeru v oceáne usporiadať…
Príšera si nás totiž nájde aj sama…
Recenzia knihy
"Nie je to tak dávno, čo ste v našich knihách mali možnosť príjemne sa triasť pred hrozným netvorom zvaným Godzilla. Pokiaľ patríte k fanúšikom filmového horroru, máte možnosť zoznámiť sa s Godzillou aj v knižnej podobe. Rovnomenná kniha je rozdelená do troch častí. Prvá je venovaná fiktívnemu príbehu o tomto veľjašterovi, druhá je venovaná faktom a tretia filmovej histórii obludy zvanej Godzilla. Teraz je na mieste otázka, prečo túto knihu predstavujeme v časopise Fantastická Fakta?
Je to hlavne kvôli zmienenj druhej časti, ktorej autorom je dr. Miloš Jesenský a zaoberá sa možnosťou prežitia pravekých jašterov do dnešných dní. Máte tak možnosť posúdiť, do akej miery sa tvorcovia filmového horroru Gozilla držali reálnych faktov a nakoľko je celá Godziila fantáziou.
Aleš Česal: Netvor přišel, Fantastická Fakta 2/99, str. 30
počet prístupov dnes: 8