Dr. Miloš Jesenský

Knihy → Bohovia a astronauti

Bohovia a astronauti

Autor: Miloš Jesenský
Vydal: PEAR, 2014, 198 strán

 

Zakúpenie knihy

Objednať knihu si môžte na jesensky0@jesensky.sk

Anotácia knihy

Miloš Jesenský v novej knihe predstavuje celú plejádu spisovateľov s netradičnými pohľadmi na dejiny i vemír okolo nás. Ide o dielo, v ktorom zúročil vlastný čitateľský entuziazmus a stal sa zasväteným sprievodcom po fascinujúcom svete plnom tajomných artefaktov, magických miest, stratených kultúr či mimozemských návštev. Nezvyčajná encyklopédia, z ktorej hovoria známi autori non-fiction, zostavená s nadšením, obdivom i úctou, čerpajúca nielen z literatúry, ale aj osobných kontaktov a priateľstiev, je Jesenského Vesmírnou odysseou 2014 pre všetkých milovníkov tohto žánru.

Úryvok z knihy

„Koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia s výnimkou Dänikenových „Spomienok na budúcnosť“ nebolo v bývalom Československu populárnejších bestsellerov ako boli „Tušenie tieňa“ a „Tušenie súvislostí“ spisovateľa Ludvíka Součka. Dvojica kníh v súhrne blížiacom sa, ako vypočítali zanietení fanúšikovia, 600 knižným či 900 normostranám, predstavujúcich takmer 44 autorských archov s viac ako miliónom a pol tlačiarenských znakov predstavovala do tej doby u nás nevídané (a nevydané) logické zhrnutie podivných zistení, prekvapujúcich objavov a prapodivných záhad, ktoré tisícročia rástli okolo nášho poznania ako tajomný a po mnohých stránkach znepokojujúci les.

„Po celé tisícročia bol znepokojujúcim obzorom človeka les, ktorý obklopoval a zvieral jeho namáhavo vyklčované políčka a pastviny, ukrýval vlkov, zbojníkov, lesných mužov a lesné žienky. Človek bol prinútený vyrovnávať sa s lesom a z tohto ustavičného vyrovnávania vznikla celá naša veda, celá civilizácia. Poprela lesných mužov a lesné žienky, premohla zbojníkov a zahnala vlkov. Les sa skultivoval, sprístupnil cestami. Bola to poriadna práca, a tak nečudo, ak sme na ňu pyšní. Ale niekedy táto pýcha na vavrínoch nesporných úspechov trochu prestreľuje, chce stoj čo stoj vysvetliť nové javy spôsobom, ktorý sa osvedčil v spore s lesnými žienkami. Úsilie zachovať a konzervovať útulný lesík sa prejavuje najmä dnes, keď sa ľudstvu definitívne otvoril úplne nový horizont s novými lesnými mužmi – vesmír. Nová veda, nové poznatky vyrastajú v konfrontácii s týmto novým horizontom.“

Kto bol vlastne zvedavec, ktorý hľadal únik z kultivovaného parčíka akademickej vedy, aby upozornil na vzrušujúcu džungľu za horizontom poznania? Hlasovaním čitateľov pred viac ako štvrťstoročím v ankete o najlepšieho autora povojnovej vedeckej fantastiky v niekdajšom Československu zvíťazil jednoznačne Ludvík Souček. Jeho trilógia „Cesta slepých vtákov“ bola označená za najlepšie fantastické dielo tohto obdobia a v prvej desiatke figurovali ešte ďalšie knihy obľúbeného autora, profesiou lekára, koníčkom fotografa a srdcom spisovateľa. Zberateľom jeho diel nestačí v knižnici jedna polička: je pravda, že Souček písal mnoho a že sa nevenoval len jednej téme alebo žánru. Začal ako popularizátor fotografovania, neskôr si obľubu získali jeho fantastické príbehy a predovšetkým tvorba v oblasti špekulatívnej literatúry. Ludvík Souček sa tiež preslávil prekladom Dänikenových „Spomienok na budúcnosť“ v zložitom roku 1968, ako aj kontroverzného Henleinovho románu „Únos na Mars“. Jeho vlastné slová dosvedčujú zámer, že ani jeho beletristická tvorba nevznikala len kvôli kratochvíli čitateľov, ale ako reálne hypotézy prevedené do prózy:

„Vedecká fantastika sa robí všelijako, ale ja som proti fantazírovaniu, to je ľahké a nezaujímavé. Som za fakty aj v tomto žánri. Jeho dobrí autori vo mne stále prebúdzajú úžas svojou jasnozrivosťou. Ovládajú umenie odvodiť logické a seriózne argumenty z prísnych faktov. Aj keď sa v niektorých knihách usilujem, aby som niektoré otázniky, ak aj neobjasnil, tak aspoň naznačil možné cesty, ako ich definitívne zniesť zo sveta, nikdy to nie je len obyčajná záľuba v senzáciách a vo volaní tajomna, čo ma nútia písať knihy. Snažím sa naznačiť niektoré aspekty v oblasti histórie so zvláštnym, konečným cieľom demýtizácie mýtov, ale tak, aby – ó, hrôza – nevznikali mýty nové, možno ešte bláznivejšie. Lebo, ako kedysi riekol Isaac Newton, pravde sa nemôže preukázať väčšia služba, ako keď ju zbavíme ťarchy neprávd.“

Ludvík Souček sa narodil v roku 1926 v Prahe v rodine kníhkupca. Ako mladík zažil drámu okupácie, keď ho donútili odísť z gymnázia a nasadili do fabriky na nútené práce. Počas májového povstania bol ranený, vyznamenanie však odmietol. Po vojne a ukončení štúdia na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity od roku 1951 pracoval ako asistent profesora Neuwirtha, neskôr vstúpil do armády a v rokoch 1954–55 pôsobil v Severnej Kórei ako vojenský lekár. Ďalšie roky v bielom plášti strávil v rezorte obrany, kým sa v roku 1969 pre svoj autorský talent neocitol v kresle šéfa armádnej redakcie vtedajšej Československej televízie a neskôr v roku 1971 v oddelení populárno-vedeckej literatúry vydavateľstva Albatros. A práve tu sa začal intenzívne zaoberať záhadami našej planéty, čoho výsledkom bolo vydanie knihy „Nebeské detektívky, senzácie a záhady“. Dielo venované záhadám z oblasti dejín astronómie, či presnejšie povedané historickým otáznikom, ku ktorých riešeniu si Souček astronómiu originálnym a odvážnym spôsobom privolával, formuluje už v predhovore svojrázny prístup k dejinám:

„Záľuba dala hvezdárstvu celý rad vynikajúcich pracovníkov – hoci vyvolených veľa nebolo – ako aj znamenitých výsledkov. Táto epocha však nenávratne skončila. Pokorným a skromným milovníkom hvezdárstva ostali len oblasti, kde sa špecializovaní, ustarostení a prácou preťažení astronómovia príliš neuplatňujú – kultúrna história astronómie a jej spojitosť s dejinami. A tiež hvezdárstvo prírodných národov, ktoré možno napodobniť aj najjednoduchšími prostriedkami. O tom všetko som chcel napísať tak trochu z vtáčej perspektívy, zjednocujúcej a vysvetľujúcej vzájomné vzťahy zdanlivo oddelených skutočností. Niekedy sa tomu hovorí „priečny pohľad“. Myslím, že takéto „priečne pohľady“ súčasná špecializovaná veda potrebuje ako soľ.“

Po úspechu „Nebeských detektívok“ vyšlo v roku 1974 Součkove dielo „Tušenie tieňa“ nasledované o štyri roky neskôr „Tušením súvislostí“. Bez zveličovania možno povedať, že v informačnom vákuu normalizačných rokov zapôsobilo takmer ako podrobný návod, ako používať kameň mudrcov. Jeden z autorových životopiscov podotkol, že v každom prípade sa svet, náš svet, rozpadol na dve polovice: pred Součkom a po Součkovi; pričom „po“ už bolo všetko ľahšie.

„Arthur Schopenhauer kedysi vyslovil myšlienku, že každá teória musí prejsť troma etapami konfrontácie so všeobecnou mienkou: v prvej sa jej vysmievajú, v druhej ju odmietajú a v tretej sa prijíma ako samozrejmosť dovtedy, kým sa neobjaví ďalšia teória s takými istými perspektívami. Názory, ku ktorým smerujú moje knihy, sa bolestivo prebojovali do druhej etapy. Dnes sa zväčša odmietajú už nie s výsmechom, ale s vážnymi argumentmi. Bola by to nenahraditeľná škoda, keby sme sa pripravili o túto namáhavo vybojovanú pozíciu nového a sľubného pohľadu do minulosti ľudstva. Bolo by nenapraviteľnou chybou vymeniť „prvorodenectvo“ diskusie, na ktorú sa napokon tieto názory pozývajú, za „misu šošovice“ jednodňových senzácií, smiešneho sektárstva a zaslepenej horlivosti.“

Vydaním „Tušenia tieňa“ sa v našich literárnych šírkach objavila nová kvalita, paradoxne nikam nezaraditeľná. Čo platilo o žánri, to ešte viac o témach, ktoré vyvolali vášnivé diskusie. Pamätníci tých čias si možno spomenú na búrlivú polemiku, s akou sa medzi literátmi a pedagógmi stretlo zaradenie úryvkov zo Součkovho diela do školských čítaniek. Formálne spĺňali síce Součkove texty požiadavky literatúry faktu a ako také boli v čítankách prezentované, avšak každý čitateľ, či už ich nadšenec alebo odporca zreteľne vnímal, ako zhromaždené poznatky novátorsky prekračujú názorový horizont doby. Podľa názoru popudených oponentov autor oboch „Tušení“ seriózne údaje kombinoval s údajmi, ktoré historická veda až príliš často vystavuje do ofsajdu čistej fantázie, čo sa stalo príčinou polemiky, ako aj dôvodom volania po vyradení „detektíva histórie“ z učebných osnov.

„Kto to však volal? Hlupáci, ktorí si nevideli na špičku nosa? Alebo chytráci, ktorí dostali strach? Alebo snáď bábky nastražené – kým? Vykročili sme do medziplanetárnych priestorov, a jednako sme svedkami úsilia priťahovať za ucho v podstate do bezproblémového lesíka každého, kto sa usiluje podľa svojich síl vyrovnať s novým obzorom – hoci už katovi pomocníci nezapaľujú hranicu Giordana Bruna, ktorý prvý jasnozrivo nazrel do vzdialeného, životom prekypujúceho vesmíru. Moje knihy nie sú vedeckými dielami v úzkom a veľmi žiaducom zmysle určovať nové hľadiská a obohacovať teórie, je to skôr písanie o „udalostných“ dejinách, odsúdené najprísnejšími kritikmi do knižníc penzistov a veteránov, rovnako ako všetky „skoro detektívne histórie“. V nich, pravda, celkom iste nie je a nikdy nebude hlavný zmysel vedeckej práce, ale o nič také som sa ani neusiloval. Iba verím, že nie je zbytočné nachádzať nové možné odpovede, hoci len v čiastkových otázkach, a že to môže byť aj trochu vzrušujúce.“

Napriek profesijnej vyťaženosti a impozantnej šírke Součkových záujmov sa nám s odstupom času môže zdať, akoby sa celý život nevenoval ničomu inému ako záhadám. Rozhodne ničomu inému s takým zaujatím. Hľadal a nachádzal. V prenesenom význame všade tam, kam vkročil, a všade tam, kam pozrel. Žasol spolu so svojimi čitateľmi, hľadal odpovede na sugestívne otázky a nútil zamyslieť sa – napríklad nad možnosťou dávnych návštev hostí z vesmíru, nad objavmi záhadných máp, nad dávnymi Hirošimami, nevysvetleným vyhynutím mamutov, geopatogénnymi zónami, záhadami megalitických kultúr, skrytými možnosťami ľudskej psychiky či kalkuláciou mimozemšťanov. A popri tom v normalizačných rokoch odvážne experimentoval s výpožičkami od autorov podobne jasnozrivého intelektu, ako bol napríklad v „Tušení súvislosti“ citovaný anglický prírodovedec Desmond King-Hele:

„Ešte vždy možno oprávnene definovať vedu ako myšlienkovú sústavu, ktorá priťahuje vedcov určitého obdobia, lebo im umožňuje, aby sa sami presvedčili, že dosahujú istý pokrok pri lepšom chápaní prírodných javov. Naprogramujú si mozgy na tento spôsob myslenia a potom sa usilujú rovnako naočkovať nevinných – tomuto procesu sa niekedy vraví vzdelávanie. Podvratné akcie proti tejto vedeckej ortodoxii sa násilím potláčajú – napríklad teraz pomocou cenzúry, lebo vedecké práce sa posielajú recenzentom. To sú dobrí a správni vedci, veď ihneď vetujú čokoľvek revolučné; keby sa takto nesprávali, ohrozovali by tým vlastnú reputáciu, len čo by sa zistilo, že nová myšlienka je nesprávna (a ona aj zvyčajne býva chybná), a ešte väčšmi, keby sa zistilo, že nová myšlienka je správna, lebo by to znížilo hodnotu ich vlastných prác. Mimo hradieb vedeckých hradov sú teda stovky, ba možno tisíce nezávislých mysliteľov. Títo ľudia kráčajú drsnejším intelektuálnym chodníčkom ako ortodoxní vedci, lebo majú oveľa viac práce, ako sa len viezť električkou. Musia kliesniť cestu džungľou a uhladiť ju pre položenie budúcich električkových liniek.“

O knihe napísali …

„Možno by bolo dobré začať tézou, že špekulovať sa dá s pozemkami a nie s literatúrou. Ale môžeme uvažovať aj takým spôsobom, že špekulácia môže znamenať aj zámer, dohad, kombináciu, výmysel, či dokonca hypotézu. Všetko sedí, všetko môže a zároveň nič z toho nemusí byť pravda. A práve v tom je netušená, nebadaná a vytrvalá krása špekulatívnej literatúry. Vytrvalo a „badane“ či bádateľsky sa jej venuje aj Miloš Jesenský. Roky neutíchajúceho záujmu pretavil do takmer 40 kníh, stoviek článkov, esejí a rozhovorov. Aj keď sám žiadnu špekulatívnu teóriu nevymyslel, má dostatok vedomosti, znalostí a nutkania, aby sa jej takmer na profesionálnej úrovni venoval. Slovíčko „takmer“ používam zámerne – Jesenský je profesne orientovaný iným smerom, viac k literatúre faktu, až na samej hranici vedeckého prístupu, než aby sa „vŕtal“ iba v jednej jedinej oblasti literatúry, ktorá mu je bytostne blízka.
Špekulatívna literatúra je rovnako stará ako hocijaký iný druh literatúry – stačí iba trochu zmeniť uhol pohľadu a nasadiť si okuliare súčasnosti, zmeniť dávnoveké slovné označenia rôznych predmetov, akcii či osôb v hociktorom starobylom texte – a sme na počiatku špekulácií, z ktorých tak výdatne čerpal napríklad jeden z najpopulárnejších zakladateľov novodobej špekulatívnej literatúry – Erich von Däniken. Svojimi Spomienkami na budúcnosť (1968) roztočil takú divokú ruletu záujmu o tieto témy, že akékoľvek číslo padlo – vyhrávalo. Knižný trh sa ani za polstoročie nenasýtil, v neuveriteľných nákladoch vychádzajú knihy s tou najneočakávanejšou témou – od záhad Turínskeho plátna, cez templárov až po dávnovekých astronautov… Stokrát spracované témy sa vynoria v 101 spracovaní a vždy sa nájde autor, ktorý prinesie nový podnet, domnienku, dohad – jednoducho špekuláciu. A ak sa nezmenilo čitateľské zázemie – zmenili sa jeho nároky a tým pádom sa zmenilo aj autorské zloženie a jeho kvalita.
A práve prihliadnúc na tento aspekt oslovil Slovenský rozhlas Miloš Jesenský s ponukou textov, v ktorých spracoval základné obrysy súčasného stavu špekulatívnej literatúry a jej najznámejších predstaviteľov, najmä zahraničných. Rozhlasové texty a knižné publikované pritom nemusia byť a ani nie sú totožné, pretože rozhlasové texty neboli prvotné, ale naopak, vznikli na základe iných predlôh. Knižná úprava okrem iného, vynecháva technické poznámky, rovnako ako aj hudobné motívy, či charakteristickú zvučku seriálu. Zámerom tejto knihy nie je priblížiť rozhlasovú prácu, ale špekulatívnu literatúru a umožniť čitateľovi vytvoriť si vlastný úsudok na základe zhromaždeného materiálu a ukážok. Rozhlasové spracovanie sa stretlo so širokým poslucháčskym ohlasom. Určite na tom nemalú zásluhu ma dvojica hercov, ktorá hlavným postavám prepožičala svoje hlasy – Oľga Solárová, ktorá čítala životopisné časti a vecné komentáre, či otázky a Ivan Romančík, ktorý jednotlivým autorom dodal autenticitu osobného prežívania a vkladu, čím vytvoril dôvernú komunikáciu medzi textom a poslucháčom. Sedemnásť častí vytvorilo priestor pre krátke životopisné medailóny jednotlivých autorov, ale najmä pre ukážky z ich tvorby. Väčšinou ide o zakladateľské, alebo prelomové osobnosti, ktorá posunuli špekulatívnu literatúru do oblasti vážnejšieho záujmu. Formou spracovania, poznámkovým aparátom, osobnými skúsenosťami, či „ohmataním“ predmetov či nálezísk sa vyhli čírej fikcii, ktorá nikdy nepredstavovala určujúci smer tejto literatúry. Títo autori, často vysokoškolsky vzdelaní, s veľkým tvorivým záberom, spracovávajú svoje témy fundovane a zároveň myšlienkovo podnetne. Podnety, ktoré prinášajú, sú často krát oprášené staršie špekulatívne teórie v novom háve, ale rozhoduje pridaná hodnota – závery, ktoré umožňujú nazrieť na starý problém novými očami. Zároveň títo autori nikoho nepresviedčajú o svojej pravde. Netvária sa ako mudrci, ktorí zverejnením svojich textov uzavreli celkové poznanie a po nich už nič nebude, ani príslovečná potopa. Skôr naopak, vedomí si hraníc svojho poznania i uvažovania, predpokladajú ďalší posun vo svojich teóriách, prednaznačujú ich a svojim spôsobom aj inšpirujú. Špekulatívna literatúra je teda, alebo by mala byť, predovšetkým inšpiratívna. Samozrejme, najviac inšpiruje autorov sci-fi a fantasy, ale to je už iná kapitola…“

Vladimír Hanuliak

O knihe napísali …

„Som špekulant. Toto jednoduché zistenie vo mne vzklíčilo a zároveň aj dozrelo po prečítaní si najnovšej knihy Miloša Jesenského. Aj on je špekulant. A popri ňom sedemnásť ďalších autorov. Uvedomenie si našej prapodstaty pochádza z literárnonudného škatuľkovania. Ak totiž autori, ktorí nepreberajú bezducho akékoľvek informácie, nepracujú len s vopred danými pravdami a nebojácne vzdorujú strednému prúdu nielen v hudbe, ale aj v myslení, premýšľaní, viere a vede, takže ak takíto autori bývajú označovaní za predstaviteľov špekulatívnej literatúry, tak považujem za vec cti ašpirovať, dúfať, túžiť po zaradení sa do takéhoto prúdenia. A že ide o často protichodné prúdy, prechádzajúce od vibrácií predsudkov akademikov až po uragány omylov, ktoré hlásajú oficiálne inštitúcie, o tom sa môžete presvedčiť pri tejto encyklopedickej knihe, ktorá sama sebou zároveň dokázala, že nejde o žiadnu encyklopédiu. Ide o prípad umeleckého diela Marcela Duchampa, ktorý pod namaľovanú fajku napísal, že toto nie je fajka. Ani autori, s ktorými vedie duchaplné rozhovory Miloš Jesenský, netvrdia, že ich diela sú pravdami, že sú fajkami, a predsa cítime dym.
Som špekulant, teda som. A bol by som bláznom, keby som si kládol iba také otázky, na ktoré mám odpovede v doterajšom poznaní aktuálnej vedy. Lebo tak ako je čas relatívny, aj úroveň poznania sa mení, a to nie zo storočia na storočia, ale akoby sa to v poslednom období menilo dramaticky z minúty na minútu. A práve takéto čiastočky skladajú autori takzvanej špekulatívnej literatúry do mozaiky inej vedy, iných svetov, iných existencií. Sú iní, hoci používajú zvyčajné písmená. No ich jedinečnosť spočíva v úplne iných pohľadoch a náhľadoch na zdanlivo už dávno vysvetlené. Spisovatelia, ktorí každodenne, každoknižne a každoslovne neváhajú používať vlastný rozum, myšlienky a odvážne nastoľujú hypotézy, ktorým sa neverí ľahko. Veď ani každá láska sa nemusí udiať na prvý pohľad, a tak až vďaka čítaniu poodhaľujeme bohaté prúdenie téz a antitéz, pričom ich cieľom nemusí byť vždy syntéza. O fotosyntéze ani nehovoriac, pretože nie všetko, čo vidíme a čo sa nám zdá, je také aj v skutočnosti. Hoci by to bola aj obyčajná fajka. Neznamená to však, že by predstavovaní autori nestáli ani za fajku dymu. Ak si predstavíme, že aj tabak chce svoj čas (pretože pri fajkách nejde o cigaretku na dva ťahy), tak potom len musíme nabrať odvahu a zamyslieť sa.

Ani rozhovory Miloša Jesenského vlastne nie sú rozhovormi, a pritom spisovatelia z rôznych kútov sveta odpovedajú aj na otázky, ktoré autor tejto knihy nenastolil. Nástojčivo sa nás pri čítaní týchto riadkov zmocňuje nutkanie predbehnúť texty o pár strán, aby sme odhalili tajomstvá Mongolska, Číny, Austrálie, ale aj Poľska, Česka či Slovenska, záhady mladých Sumerov z pohľadu ich starých božstiev, nezrovnalosti v počte planét (veď už ani to Pluto nie je tým, čím bývalo počas našich školských čias), alebo (ne)logické (ne)logickosti rôznych vedných disciplín. Ani tá osemnástka profilov, ktoré nie sú bibliograficky podanými suchopárnosťami, ale práve tými najzaujímavejšími úryvkami z ich najlepších diel – z ich životov, ktoré sa prelínajú s ich spisovateľskou tvorbou, takže ani tá osemnástka nie je istá, pretože treba uviesť minimálne ďalšieho premýšľajúceho tvorcu, a tým je sám autor tejto knihy. Nemal by tu mať aj on svoj vlastný profil? Či aspoň svoju nerozbitnú čiastočku, o ktorej vedeli už naši predkovia? A vlastne ju tu má, pretože jeho nenapísané riadky pomedzi nezodpovedané otázky ďalších osobností svetového premýšľajúceho písania rozpohybovali naše mysliace ústrojenstvo, aby sme siahli až na dno vlastných spomienok na budúcnosť a vízií minulosti. To všetko spolu tvorí knihu, ktorú môžeme zaradiť k lexikónom, rozhovorom, ale aj esejistickým prózam. Každý podľa vlastného uváženia. Jedného si však môžeme byť istí, že slovutní páni a dokonca aj jedna dáma sa určite neurazia, ak nebudeme vo všetkom s nimi súhlasiť, ba ak si dovolíme im protirečiť, a to všetko v záujme hľadania ďalšej z mnohých právd. A ak ich slová podnietia vznik ďalších diel alebo privedú čitateľov k novým obzorom, potom si bez špekulovania môžu vydýchnuť, lebo ich tvorba bola tou správnou orbou v šedej mozgovej zemskej kôre.“

Peter Kubica